Je to sen ?... alebo skutočnosť ? Okolo mňa ľudia v bielom, žiadna uniforma, ja oblečený v pyžame a zo žily na ruke mi trčala hadička . Vraj som sa na chviľu prebral a potom zaspal na dlhých sedemdesiatsedem hodín. Bol som ako znovuzrodený aj teplota ustúpila. Žalúdok som mal scvrknutý hlasne dával najavo, že je prázdny . Po chvíli má prišiel skontrolovať lekár. Na moje prekvapenie to bol Nemec, ktorý ma oslovil Junge, Junge Das ist gut a potľapkal má po ramene a dodal : " Sie háben aus dem Totengraber schaufeln gefluchtet . "
Aj z týchto slov som vedel, že Matka Božia bola ku mne milosrdná a ešte za prítmnosti lekára som sa začal nahlas modliť : " Mi Atyánk, ki vagy a mennyekben, szenteltessék mega a te neved.... Utvozlégy Mária kegyelem.... Hiszek egy Istenben, mindenaható Atyában... Dicsoség az Atyának és Fiúnak és a Szentléleknek . " Môj darovaný ruženec vojenským kurátom bol položený vedľa na stolíku, vzal som ho a radostne stískal v ruke a začal sa modliť Bolestný ruženec, pretože bol čas Veľkej noci .
Lekár má nechal tak a službou mi dal doniesť teplú polievku a kúsok suchára. Pozel som sa na moje prvé teplé jedlo po viac ako dvoch týždňoch, poďakoval, ale modlitbu Svätého ruženca som neprerušil .
Nemecký lekár mal pravdu : Ušiel som hrobárovi z lopaty... a vraj tak zázračne , že ma dali previesť do poľného lazaretu. Ale po mojej prvej návšeteve, ktorú som mal ešte v ten deň, som vedel, že to bolo najmä zásluhou amerického vojaka s ktorým som sa zoznámil pri nakladaní mŕtvych vojakov na Studabaker, keď on mi daroval kúsok čokolády, sušienky a plnú feldflasche vody a teda všetko to, čo bolo v tomto zbernom zajateckom tábore nutné na prežitie .
Práve tento deň mal môj známy americký vojak službu pri zvážaní mŕtvych zajatcov do spoločných hrobov a všimol si moje nehybné telo a ako sa neskôr vyjadril bolo mu veľmi smutno. Telo dal uložiť na bok korby nákladiaka no predtým mi vzal polovičku aluminienmarke s mojimi údajmi, tak aby to mohol nahlásiť do knihy mŕtvych zajatcov . Viac mi nevenoval pozornosť, až keď auto dorazilo k spoločným hrobom nariadil zajatcom aby moje telo uložili na kraj hrobu. Tí to tak aj vykonali, ale americký vojak mal dojem, že som pohol prstami na pravej ruke. A tak zoskočil do hrobu a prstom na krčnej tepne zistil, že mám nepravidelný pulz a teda som ešte živý .
Okamžite zohnal Jeep a dal ma odviezť na ošetrovňu a neskôr do lazaretu, kde som sa konečne prebral k životu. Túto celú story celé mi pri návšteve pretlmočil ten Nemecký lekár, ktorý bol pri mojom vstani z mŕtvych . Úprimne som ďakoval americkému vojakovi za záchranu života, pričom môj stav z minuty na minutu sa zlepšoval aj zásluhou toho, že som jedol v malom množstve niekoľkokrát denne. Po dvoch dňoch som si už dovolil ísť na latrínu a cítil som sa vynikajúco.
Americký vojak, ktorý mi zachránil život sa volal Jacob a bol Žid, čo som sa dozvedel až na druhý deň po rozhovore . Úprimne som mu ďakoval za záchranu života, načo sa on vyjadril :" U nás sa hovorí zachrániš jeden ľudský život, ako by si zachránil celý svet. " Na tieto slová do mojej smrti nezabudnem.
Mne bolo jedno kto bol čo bol, hlavne, že bol dobrý človek a objavil sa pri mne ako môj Anjel záchranca. A i keď na začiatku nášho zoznámenia som ho upodozrieval, že mŕtvych nemeckých zajatcov hádže iba tak do spoločného hrobu bez toho, aby zistil ich totožnosť cestou aluminienmarke, dnes som sa takéto podozrenie hanbil, čo som mu aj povedal. On sa iba usmial a povedal : " Josef, This ist Good we´re just people, an they also make mistakes... " a fakt mal iba pravdu lebo život je aj o omyloch aj o chybách a hlavne je to ľudské .
Vedel som, že moje hodiny v lazarete sa krátia a každú chvíľu budem opäť v tej veľkej biednej mase medzi vojenskými zajatcami a s očakávaním, že opätovne budem musieť bojovať o chlieb, pitnú vodu, o dobré miesto pri výdaji potravín a pritom si dávať pozor na svoj život pred zlodejmi.
S takýmito pocitmi som sa zdôveril Jacobovi, ktorý mi poradil, aby som podpísal zmluvu s armádou, že mi dohodí dôstojníka z rozviedky a keďže som bezúhonny nemal by byť problém vstúpiť do americkej armády, hlavne ak sa ešte vojna neskončila.
Tiež som o tom premýšľal, ale myslel som, že ponuka ktorá padla z Americkej strany platila iba raz na tú situáciu v akej som bol v Alpách. Jacob pritakol, že obyčajne to tak býva, ale on zariadi všetko ostatné. Nuž radšej byť navlieknutý v americkej uniforme a byť v nejakj bojovej situácii a prinajhoršom skončiť s guľkou v tele, ako za živa skapínať v totmto smradľavom tábore smrti.
Na moje prekvapenie išlo to veľmi rýchlo a ešte v ten deň sa u mňa ohlásil americký kapitán. Dôstojník rozviedky sa najmä zaujímal o môj pôvod a vojenský výcvik, ale keď som mu vysvetlil, že pochádzam z Československa a že ma násilne odvliekli do Nemecka maďarskí nyilasi, pričom som nikdy nestál so zbraňou proti spojeneckej armáde, pochopil, a hneď súhlasil s mojim vstupom do US army za úplatu a pokusy sa zariadiť , aby som bol čo najskôr vystrojený a odvelený na najbližšie bojište, ako som sa dozvedel, tak opätovne do Alp, kde sa stále huževnato bojovalo.
Za ten čas, kým sa veci nepohnú do predu a ja nepodpíšem zmluvu s armádou má na urgenciu dôstojníka, z vyjadrení Jacoba, kapitán bol tiež Žid, ponechajú k dispozícii skladu pri poľnom lazarete. Potešil som sa tej správe a najradšej by som bol keby to bolo až do konca vojny a ja som nemusel znova narukovať do toho blázniveho vojnou zmietaného sveta, ale na druhej strane som veci bral tak, že za môj život sa musím Američanom revanžovať .
