Schádzali sme do doliny, kde bola rozložená americká jednotka. Podľa veľkosti to musel byť prápor . V tábore bola už jedná menšia jednotka zajatcov, pričom všetci boli príslušníkmi SS. Sedeli vedľa potoka a strážilo ich päť vojakov . Boli sme zaradení povedľa a dostali sme rozkaz sadnúť si. Nebolo dovolené stáť, ak tak jedine keď ste strážneho poprosili o nabranie si vody z potoka alebo súrne na potrebu .
Junge Grenadiere Ardeny 1944 / Bundesarchív /
Asi po hodine sa v doline ukázalo terénne auto na ktorom dorazil dôstojník v hodnosti kapitána. Po krátkom rozhovore s dôstojníkmi začal postupne vypočúvať príslušníkov SS. Všetko to bolo veľmi rýchle. Asi po ďalšej hodine prišla na rad naša jednotka.
Prvého volali veliteľa, ktorého tam držali poriadne dlho. Po jeho príchode k jednotke sa dlho nedialo nič. Veliteľ začal:
" Chlapci, amíci boli veľmi prekvapení, že sme Maďari z Československa a dokonca jeden poddôstojník nám robil tlmočníka, keď jeho starí rodičia pochádzajú z Uhorska niekde z juhu. A druhýkrát boli prekvapení, že máme iba šestnásť rokov a vypytovali sa, aký vojenský výcvik sme absolvovali. Keď som im povedal, že každý z nás má za sebou štyri roky predvojenského výcviku skoro padli na riť . A najdôležitejšie nakoniec: Budú vás nahovárať, aby ste vstúpili do americkej armády a tak pomohli spojencom vyčistiť Alpy od SS a budú vám ponúkať až sto vojenských dolárov na deň, ale buďme rozumní a nedajme sa nahovoriť, veď zatiaľ sme prežili a a o to sa vždy jednalo, všetko ostatné bolo nezaujímavé. Ale ak niekto z vás sa rozhodne bojovať po boku spojencov, je to iba jeho vec. "
Zdalo by sa, že je koniec všetkému. Vojenská rozviedka nás vypočuje alebo iba veliteľa, pozrú si nás ako aj naše doklady a milí mládenci hajde domov. Nie , vôbec to tak nebolo. Vypočuli si veliteľa a dôstojník chcel vidieť každého z nás, pričom všetkých sa iba opýtal :" Chceš pomôcť vyčistiť toto územie od SS za úplatu sto vojenských dolárov na deň ?.. a na záver povedal: Kto sa zúčastni v službách US Army v boji proti Nemcom nebude považovaný za vojenského zajatca . " Keď dostal od každého zamietavé stanovisko odfičal na Jeepe a nás nechal na pokoji .
Toto bol koniec našej jednotky. Do večera pribudlo ďalších asi päťdesiat zajatých vojakov, z toho asi desať zranených, z ktorých v priebehu ani nie hodiny dvaja zomreli. Neďaleko nášho miesta dovolili kamarátom mŕtvych Nemcov vykopať hroby. Telá zabalili do prikrývok, vzali im polovičku aluminienmarke a zahrabali do plytkých hrobov . Každý pohľad pochovávania,a hlavne ak sa jednalo o chlapcov v našom veku bol smutný .
Pomaly sa chýlilo k večeru a nám už poriadne škrkalo v bruchách. Naposledy sme jedli ráno pred príchodom malej nemeckej jednotky, ešte že máme po ruke potok, kde nám dovolia sa napiť a umyť.
Američania sa v podstate o nás vôbec nestarali. Po príchode nových zajatých vojakov sa počet strážnych zvýšil asi na dvanásť, ale napriek tomu, že sa blížila noc, počty hliadkujúcich vojakov Američania nezvýšili.
A urobili chybu, pretože v noci sa rozprúdila debata najmä v tábore chlapcov z SS, ale aj povedľa, kde boli Nemeckí vojaci z Wehrmachtu. Po chvíli sa všetko skľudnilo a my jeden vedľa druhého sme sa snažili navzájom zohrievať a tak sa nám aj podarilo postupne zaspať .
Tá nočná diskúsia v tábore SS nakoniec nadránom vyústila hromadným útekom a ako sme sa dozvedeli, ťažko pri tom zranili jedného Američana, zabili šiestich Nemcov a troch ťažko zranili. Ušlo celkovo asi tridsať zajatcov. Streľba to bola divoká a my sme ležali pritlačený o vlhkú zem a modlili sa, aby nás nezasiahla zblúdla guľka.
Ráno namiesto raňajok sme museli vykopať šesť nových hrobov a pochovať zastrelených chlapcov v našom veku. Tentokrát amíci dovolili osadiť aj kríže, čoho sa ujal náš spolubojovník Hrobár. Zároveň sme sa pri každom hrobe aj pomodlili Maďarský Otčenáš a Zdrávas, čo dalo akýsi impulz , že aj zbytok zajatcov sa v Nemčine pridalo k našej modlitbe .
Jednoducho toto všetko boli smutné okamihy nášho zajatia, ale najmä mladí z SS boli horkokrvný a určite po úspešnom úteku sa pridali k svojim súkmeňovcom a budú poračovať v boji .
Toto zajatie je horšie ako v našich predstavách. Aj napriek tomu, že sme vysvetlili dôstojníkovi, aké bolo naše postavenie počas pôsobenia vo Wehrmachte a že nás násilim oddelili od rodín len aby vtedajší politickí predtstavitelia Maďarska vyšli v ústrety Nemecku, nič nepomohlo. Jediné načo reagovali bol fakt, aktívne spolupracovať v boti proti Nemecku, čo u nás neprichádzalo v žiadnom prípade do úvahy.
A tak konečný rezultát :Sústreďovací vojenský zajatecký tábor . Pred obedom celú našu zajateckú skupinu presunuli ani nie o desať kilometrov ďalej, kde bolo sústredených asi tisíc nemeckých vojakov a dôstojníkov . A v podstate sme chytali odsun za chvost, keď v čase nášho príchodu už zajatcov nakladali na Studabekeri. Bol v tom veľký chaos, keď na nákladné vozy chceli asi tak ako my ísť celé jednotky , ako boli zajaté. No ale amíci po skúsenostiach s rebéliami a hromadnými útekmi to nechceli povoliť. Aj tentokrát došlo k výstražnej streľbe, pretože vojaci sa vzpierali svojmu rozdeleniu.
Nakoniec nás naložili a to tak, že na mojom nákladiaku som nikoho nepoznal, čím skončila štvormesačná éra našej jednotky . Od toho momentu som sa mohol spoľahnúť jedine na Boha a sám sám na seba.
V bruchu mi vyhrávali cigáni , hladný som bol ako vlk zjedol by som hocičo len aby som zahnal tu žalúdočnú muziku .
Sedel som úplne na kraji zadného časti Studabakera a vedľa mňa bol už iba strážny so samopalom, vysoký modrooký blonďák vytiahol krabičku cigariet a ponúkol ma, poďakoval som. Zippom mi pripálil Lucky Strike, poďakoval som opäť a naznačil dlaňou k ústam, že som hladný a či nemá kúsok chleba . Amík pochopil a vytiahol z blúzy malý kúsok čokolády a sušienky .
Videl som upreté pohľady Nemcov na moje darované kúsky potravy a cigaretu, až mi to bolo nepríjemné. Strčil som si do úst kúsok keksu a ostatné som rozponúkal zajatcom a horiacu cigaretu ešte v polovičke som podal vedľa sediacemu chlapcovi z SS, ktorý ju nechal kolovať po po korbe nákladiaku.
Nik z nás nevedel kde má byť koniec našej cesty,i keď sme sa Američanov vypytovali, tí s nami odmietali komunikovať a doslovne s nami pohŕdali . Pre nich sme boli iba obyčajný nepriateľskí vojaci bez ohľadu na náš vek .
