Zabi, a nedaj sa zabiť. / 4. /

Druhá svetová vojna poznačila stovky miliónov  ľudí na celom svete, nielen fyzicky, ale aj duševne, deti nevynímajúc s tým,že maloletí chlapci boli donútení byť priamymi účastníkmi vojenských operácii, donútení v boji brániť sa alebo útočiť, tým pádom zabíjať, ostali poznačení naveky a napriek 65 rokov pri rozprávaní svojho príbehu obyčajne konči so slzami v očiach.  Ale oni sa iba držali toho, čo im vštepovali rokmi výcviku:" Zabi, nedaj zabiť seba, ani kamaráta . Dnes zabiješ a zachrániš seba i spolubojovníkov, zajtra zabije iný, a zachráni teba... "   Doba bola taká, ak si nestíhal, mal si handicap a bol si tam , kde si nemal byť. Smola ...a už iba večný pokoj. Koľkí, čo prežili bez újmy chceli pri samom konci iba dobre mierenú  strelu samaritán ?  Ale oni prežili, aby aj po dlhých rokoch stále s bôľom na duši mohli vyrozprávať  všetko a tak ako to v skutočnosti bolo. Mať 16, žiť v tej dobe a zabíjať, nebolo zvláštnosťou. Čo bolo zvláštnosťou ? Narodiť sa v Československu, byť  vychovaný, vycvičený  dobrým vojakom v Maďarsku a byť nemeckým vojakom vo Wehrmachte. A záver s happy endom  : Skončiť v uniforme ameríckého vojaka. Aj také príbehy písala posledná svetová vojna .

Až pri šiestom som zistil aké také známky života, ale fakticky ani som nepodal morfium, ktoré mi v behu podala sestra s prízvukovaním : " Sparen bitte ! "  Sparen ako sparen, tiež nás učili, aby sme napoly mŕtvemu nepodávali lieky, najmä tie proti bolesti lebo tých obyčajne v boji najviac chýba, ale tento mal ešte pred sebou najviac ak pätnásť minút a veľmi trpel, veď mal rozpárané celé brucho, vnútornosti ktoré mu všetky vyšli von si držal rukami  a krvácal z viacerých miest, ale najviac asi z ohanbovej tepny, takže už toto bol zázrak, že ešte nie je v šoku. Keď som sa ho dotkol zareagoval okamžite a úpenlivo prosil : " hilfe kameraden, hilfe  bitte... ,"  ale  ako ja  ti pomôžem ? Utišoval som ho:" Ja , ja zurecht.. "  a prosil Boha, aby padol to bezvedomia, k čomu prišlo možno o päť minút, ale pre mňa to bol nepredstaviteľne dlhý čas, nakoniec ostal v šoku, a asi po desiatich minútach zomrel.  Morfium som ušetril, čo sa neskôr zišlo u ďalšieho, ktorému črepina odtrhla pol ruky, nad ranou som to zaškrtil a dal gázu a pichol morfiom a očami hľadal ďalšieho, ktorý potrebuje ošetriť, pričom až teraz som zaregistroval tu spúšť okolo.

Autá aj povozy boli v plameňoch, všade okolo štipľavý dym miestami zavaňajúcim  po spálenom mäse a neboli to iba kone, ale najmä obhorené mŕtvoly vojakov. Zopárkrát som sa zhlboka nadýchol a bežal pozrieť vojaka alebo skôr ešte chlapca v uniforme SS, ktorý nehybne visel dolu hlavou zo sedadla protilietadlového dvojčaťa, keď som mal dojem, že sa pohol. Mal priestrel pod ramenom a vzadu vytrhnutý obrovský kus mäsa, takže mu trčala veľká časť lopatky, ale najhoršie bolo ,že mal zasiahnutý aj pľúcny lalok, čím chytal falošný vzduch a nemohol sa nadýchnuť.  Zbavil som ho nepríjemnej pózy dole hlavou a položil nabok, pričom mi jeho kosť z lopatky ostala v ruke.  Veľmi vzlykal a stále opakoval " Muti, muti, muti... , " ak tento SSák má sedemnásť, tak zjem sáru zo svojich čižiem, som si v duchu hovoril. Upchal som ranu a podal morfium, iné sa nedalo robiť,  hlavne ak stratil veľa krvi potrebuje okamžite lekára a transfúziu.Zo zvedavosti som mu pozrel jeho známku , ale celá bola od zaschnutej krvi, tak nedalo mi a zašmatral   do jeho náprsného vrecka. V dokladoch stálo, že pred mesiacom dosiahol tento vojak SS šestnásť rokov, bol o štyri mesiace mladší odo mňa. Ak to prežije, čo bude obrovské šťastie, má po vojne, a ako kripel  pamiatku na celý život .Zo dvadsať metrov odo mňa kvílila párka koní, ktorým črepiny doslovne amputovali nohy. Už som nemohol počúvať ich prosbu o ukončenie trápenia s čím by určite súhlasil aj môj otec, ktorý od mlada robil u opáta v kláštore kočiša a kone okrem rodiny boli jeho celý život.  Dva výstrely splynuli v hlasitých nárekoch zranených.

Zatiaľ čo sa kolona ako tak spamätávala z prvého náletu na oblohe bol opäť roj amerických lietadiel, ktoré si to mierili priamo na na nás...