Len čo sme doklusali na okraj smrekového lesa začuli sme letecké motory , ale podľa všetkého naša jednotka nemala schytať hlavný úder Američanov, teda mali sme byť akýmsi malým predjedlom . A keďže z toho malého sústa nebolo nič len tak ledabolo Amici pokropili guľometmi neveľký smrekový hájik a odletel . Zo skúsenosti sme vedeli, že teraz bude od nepriateľského letectva pokoj minimálne niekoľko hodín a môžme spokojne pokračovať v ceste smer severovýchod a to aj v tých častiach veľhôr, kde o lesnom poraste nebolo chyrovať .
Bundesarchiv ... ešte deti
Prechádzali sme niekoľkým horskými osadami i samotami a obraz bol vždy ten istý, všadeprítomné ženy, deti, starci a veľa vojnových invalidov, ale vždy ochotní pomôcť, obdarovať jedlom.
V podstate v týchto časti Reichu sa zatiaľ priamo vojna nedotkla a dokonca vojenské sklady boli neporušené, ale pravdou je, že ich maskovanie bolo perfektné . Našou hlavnou úlohou bolo odtiahnuť z územia, ktoré malo byť pre spojenecké zbrane nedobytné .
Opäť sme sa dostali do pásma pokryté snehom, ale počasie prialo a slnečné lúče ukrajoval z bielej pokrývky tak, že neboli problémy v pochode, ako naposledy . Každý z nás mal výzbroj a výstroj o hmotnosti od tridsať do päťdesiat kilogramov, ale naša kondícia bola bezproblémová, nik nezaostával, nik nepotreboval s niečim pomôcť .
Najväčšia naša obava bola z amerického stíhacieho letectva a z nemeckých patrol väčšinou tvorených z mladých príslušníkov SS. Zaujímavosťou bolo, že pokiaľ na Rýne nás ohrozovali americké letky z Francúzska, v tejto časti Alp to boli najmä útoky lietadiel štartujúce na letiskách v Taliansku .
Ale bolo to zajedno odkiaľ štartovali pretože väčšine Nemcov naháňali strach tak, či tak. Boli sme na ceste do jednej z hlbokých dolín, keď neobyčajne sme začuli zvuky leteckých motorov a neboli to bombardovacie letky . Tentokrát to boli už odľahčené Thunderbolty letiace na svoju základňu a v podstate sme boli pre nich celkom dobrým terčom, ale nik z nás nepredpokladal možnosť útoku .
Ako sme videli my ich, tak museli vidieť oni nás hlavne ak sme boli na záveternej strane hory, kde bolo nafúkane veľa snehu a naše zimné maskovanie bolo v ruksakoch a my ako na strelnici, len rýchly nálet a budem mať nohy na pleciach .
Ako na potvoru sa jedno lietadlo oddelilo od skupiny, asi mal ešte nejaké zbytky streliva, a valilo si to presne na naše pozície : Utiecť a schovať sa nebolo kde. Veliteľ zakričal : Chlapci bude to husté . Rozptýľte sa ! Zaľahnite ! Pripravte muníciu, nabite zbrane ! ...a na môj povel budete páliť 3-až 4 dĺžky pred lietadlo .
Vedeli sme, že je to na nič, veď ako s našimi ľahkými pechotným zbraňami by sme mohli vyzrieť na dobre opancierované stíhacie lietadlo americkej výroby . Jednoducho to nešlo a pilot sa tomu môže iba smiať. Ale čo sme v takomto momente mali robiť ? Naša pozícia jasná bez možnosti skrytu, jednoducho povedané ako na zabijačke, pričom záležalo iba na pilotovi ako to zvládne. Ak sa mu to podarí na prvýkrát a najmä ak má dostatok munície, tak na druhýkrát ostanú z nás iba franforce.
Nik z nás sa nespoliehal na pušku alebo guľomet rozbehli sme sa šírom šárom a snažili poľnými lopatkami zamaskovať snehom na bielo... a darilo sa , keď niektorí v tej rýchlosti vyťahovali z ruksakov biele maskovanie a snažili sa s nim poprikrývať,ale vietor v tejto časti hory bol značný, takže v tomto sa nie veľmi darilo.
Boli to sekundy, ale v takých vypätých situáciach to trvá večnosť. Ak pilót disponuje dostatkom streliva, tak túto snehovú pláň preorie hore dolu svojimi ôsmymi guľometmi 12,7 mm jedná radosť .... a aj bola snaha rozptýliť sa čo najďalej jeden od druhého . Nikoho z nás ani nenapadlo, aj keď veliteľ vydal rozkaz, otočiť naše automatické pušky a guľomety voči nebu . Nemalo to význam .
Američan už pikoval na naše pozície, ale ako skúsený harcovník na prvýkrát to bola iba skúška bez plytvania muníciou.
Pekne si to nasmeroval na nás, ale my sme stále neúnavne pracovali na našom maskovaní, až pri ďalšej otočke sme sa fakticky skoro všetci stratili z dohľadu jeho zbraní .
Napriek tomu pri druhej otočke pálil podľa pamäte na snehovú pláň, ale vyšlo mu to ani nie do jednej tretiny... najskôr tomuto iniciatívnemu amikovi došla munícia, keď projektily sa zastavili iba niekoľko metrov od našich zakopaných postavení .
Takže, pamätal si veľmi dobre . Aj tentokrát, ako už po mnohokrát, stáli pri nás všetci svätí, pričom pohľadmi do nebies sme ďakovali Najvyššiemu .
Nik z nás po tomto nálete nemal ani škrabanec, až možno na jeden, dva pľuzgiere od horlivého kopania si krytov do snehu .
