Zabi, a nedaj sa zabiť... / 30. .. postrieľali sme patrolu SS /

Spočiatku sme mali dojem, že je to väčšia  horská búda, ako sme doposiaľ mali možnosť vidieť, ale ono to bol veľký jednopodlažný horský zrub a na naše prekvapenie zacítili sme aj dym z horiaceho dreva a oknami z časti zabielené snehom preblyskovalo mihotavé svetlo, akoby z horiaceho krbu na prízemí.  Museli sme byť na pozore . Vchodové dvere boli otvorené, takže ten kto bol vo vnútri nepredpokladal, že v takomto hnusnom počasí by niekto mohol vyrušovať . Zatiaľ čo vonku vyčíňalo biele peklo v chate si niekto v teplúčku hovel .  Veliteľ dal jasne najavo aby sme boli ticho a v kľude...

Soldaten der SS Jagdgruppe 232 Slowakei "Josef" takýto ešte chlapci vypálili v 1945 aj Ostrý GRÚNhttp://www.nexusboard.net/sitemap/6365/einsatzgruppe-h-in-der-sl

... a  a ukázal na piatich aby si odistili zbrane, dvoch posunkami poslal za budovu a ďalších dvoch do blízkej kôlne . Všetkým dal pokyn aby odistili zbrane a pripravili granáty.

Tí ktorí boli v horskej chate boli natoľko presvedčení o svojom bezpečí, že ani  vchodové dvere, i keď boli z časti zaviate snehom, neboli zamknuté a dokonca ako sme postupne zistili nemali postavenú ani hliadku  .  Obrovská a neodpustiteľná chyba .  Takže toto môžu byť jedine civilisti .

Potichu sme vošli do vnútra, pričom sme si dávali pozor na vŕzgajúce dvere a podlahu, ale z vonku išlo také zavýjanie vetra,že keby zrovna pred budovou postál americký tank, tak by ho nebolo počuť . Na dlhej a širokej chodbe sme natrafili  na lyže a palice opreté o stenu a veľkú kaluž vody pravdepodobne z rozpusteného snehu, čo bolo ako také znamenie, že návštevníci sú tu už dlhšiu dobu .

Dávame  si navzájom posunkami znamenia, aby niekto nezakopol. Bola tam tma, takže najprv sme sa museli rozhľadieť, ale dobrým a výrazným vodítkom boli lúče svetla z miestnosti, dvaja z našich pomaly postupovali na poschodie, kde mohli byť  ďalšie dve miestnosti, poodchýlenými dverami  z veľkého obyvacieho pokoja  na prízemí presvitalo  a bolo počuť praskot horiaceho dreva a najmä silné chrápanie.

Veliteľ mierne poodchýlil masívne dvere a strčil pred seba hlaveň guľometu .Po celej miestnosti, ale najmä v okolí krbu sa rozvaľovalo s rukami na zbraniach asi desať chlapov, medzi tým sa ukázali naši dvaja, ktorí prekontrolovali poschodie a posunkami dali najavo, že je to tam čisté.

Boli to neuveriteľné dlhé sekundy so zadržiavaním dychu a srdcom v hrdle, keď určite každý z nás najskôr myslel   nato, aby niekto z nás siedmych nezakašlal alebo nekýchol, nezakopol a nezhodil niečo, pretože aj keď  za stenami tejto horskej chaty stále trvalo hrozitánske  rozfúkané  biele prírodne divadlo, ktoré zrážalo dym z komína naspäť do horiaceho krbu až vylietávali drobné iskry,no my sme museli byť v strehu.

Ťažko bolo určiť kto to je. Podľa oblečenia,výstroje, označenia, to mohli byť horskí strelci z SS, ale kľudne aj, tak ako my, zatúlaní a prchajúci vojaci, ale s veľkou pravdepodobnosťou aj spojeneckí vojaci prezlečení do nemeckých uniforiem a s nemeckým vystrojením a výzbrojou .

Teraz bolo najdôležitejšie túto malú jednotku, a nech je to ktokoľvek, nejako kultivovane zodvihnúť z ich lehna, tak aby nedošlo k siahnutiu po zbraniach a my sme nemuseli do nich vypáliť naše plné zásobníky z  G 43 .

V ten večer sme boli všetci do jedného uťahaní ako psi, ale v posledných minútach dramatičnosť situácie a napumpovaný adrenalín v krvi z nás urobil krvilačné šelmy, ktoré  v zásade netúžia  po koristi a už tobôž nie po hrdinskom boji, ale najmä po teplom pokojnom mieste, kde sa dá uložiť a niekoľko hodín  v kľude pospať .

Nakoniec situácia sa vyhrotila takým spôsobom, že jeden zo spiacich vojakov najskôr iba bdel a musel nás od určitého času sledovať a v šere miestnosti v praskote horiaceho dreva v krbe a rachotu bielej smršte vonku odistil svoju zbraň, ale pri pokuse namieriť na nášho kamaráta ten v okamihu vypálil dve rany za  sebou a tým ako na povel v tejto tak napätej situácii nás pochytil ošiaľ nebezpečia, čím sme všetci spustili paľbu .  Miestnosť bola plná nielen dymu z pušného prachu, ale aj nábojníc, a najmä mŕtvych tiel .

Bolo to šialené, no tak to vyzeralo, najmä ak sa nám podarilo rozsvietiť baterku, nájsť sviečky a lampáše, že sme práve na cucky rozstrieľali nemeckú patrolu horských strelcov SS, čo nám po chvíli dokazovali nielen aluminien marke zavesené na krkoch mŕtvych vojakov, ale aj doklady, fotky a všetky osobné veci .

Boli to jatky, ale všetko vyplývalo z doby v akej sme žili. Ani jeden z týchto mladíkov  SS nemal šancu prežiť . Nie nechceli sme zabíjať, chceli sme ich zodvihnúť a zistiť čo sú zač, ale nedali nám šancu a šťastie stálo na našej strane najmä zásluhou bdelosti nášho   kamaráta , inak by sme možno teraz oplakávali našich .  Jednoducho, ako sa hovorí, títo mladí vojaci neboli v danom čase na tom správnom mieste .

Pri tejto šialenej streľbe na ležiace postavy ani jeden z nás nevedel konkrétne povedať, zabil som toho, toho a toho. To sa nedalo presne určiť, ale v podstate my siedmi sme postrieľali deviatich. A to  bolo isté.

Ihneď po streľbe sa do miestnosti natlačil zbytok našej jednotky v snahe pomôcť. Ale tu už nebolo čo pomáhať, ak jedine povynášať zabitých .

Všetkých mŕtvych vojakov sme prešacovali a povynášali do kôlne, kde sme taktiež zložili ich zbrane, osobné veci, muníciu a lyže . Vzali sme si jedine potraviny, cigarety,zapaľovače, vreckové nože a dve pištole s muníciou .

Ani jednému z nás nebolo do reči .  Bodaj by áno . Za tie mesiace sme videli stovky mŕtvych, ale ani raz sa nestalo, že našim pričinením . Prihodili sme na oheň polená smrekového dreva, obsadili ešte krvou zaliate miesta pri krbe, dohodli hliadky a mohlo  byť  niečo po pol druhej, keď sme sa uložili na odpočinok .

Neviem ako kamaráti, ale mne trvalo viac ako hodinu kým má premohli driemoty . A z toho všetkého, z posledných hodín som mal šialený sen, keď som   nami pobitým vojakom sa hrabal v zakrvavených vnútornostiach a oni sa na mňa  vypleštenými očami pozerali, čo im to robím a všetci prosili, dajkali o život, že oni sú dobrí, nikomu neublížili, že chcú ísť domov .

Bohužiaľ, také a podobné sny mi ostali na furt,i keď nie už tak pravidelne, ale sem tam, ak mi preblesknú hlavou udalosti tej doby, dostavia sa aj sny.