Zabi, a nedaj sa zabiť./3./

Obluda poslednej vojny zasiahla všetko a bez výnimky. Tento príbeh hovorí o 16 ročných, ešte deťoch, narodených v Československu, ktoré boli mimoriadnymi okolnosťami donútené predčasne dospieť z jediného základného dôvodu : P r e ž i ť  . Podstatná časť deja sa odohráva v rokoch 1944 a 1945, kedy celkové počty strát na životoch z celého obdobia vojny predstavovali až 60%. Mať  šestnásť  a  denno denne potýkať sa s násilnou smrťou , je v dnešnej dobe nepredstaviteľné. Aj napriek tomu, že hlavný hrdina je môj otec a mohol mi svoj príbeh rozprávať 40 rokov, nebolo tak, iba sem tam útržkovito sme sa k tomu dostali, ale vždy  až priveľmi to prežíval a bola obava o jeho zdravie. Až po strate milovanej mojej matky sa rozhodol etapovito vyrozprávať svoj príbeh ako tak ucelene, ale aj to mnohokrát s niekoľkodňovými , niekedy aj mesačnými prestávkami. A tak na tomto projekte pracujem aj dnes. 

Vošli sme do kancelárie náčelníka železničnej stanice a samozrejme bez zaklopania a pozdravu, iba tak neomalene, ako to mali šípové kríže vo zvyku.  Náčelník bol vysoký, zdatný chlapisko, ktorý sa vôbec netváril prekvapene, nasadil si čiapku a zdvihnutím ruky pozdravil ako prvý: " Na stráž ! "  Veliteľ roty šípových krížov týmto znakom aj úcty k jeho osobe ostal v pomykove a začal jazykom, ktorý ako jediný, síce tiež dosť mizerne ovládal, i keď jeho opätovanie pozdravu bolo v nemčine: " Heil Hitler ! "...aj  so zdvihnutou rukou,  čo  má  trocha prekvapilo, pretože maďarskí gardisti sa zdravia úplne inak, ale  pravdepodobne chcel zapôsobiť.  Kým sa veliteľ snažil ako tak, najmä posunkami, asi zabudol na moje tlmočníctvo, dať na vedomie, čo vlastne chce, čo spôsobilo u náčelníka najprv iba úsmev popod fúz, no ja som sa už ceril veselo, tak náčelník  s úsmevom od ucha k uchu začal plynulou maďarčinou, čo veliteľa prekvapilo natoľko, že pozabudol zatvoriť ústa, ale ja som sa už pučil od smiechu dovtedy, kým mi jednú nezavesil  a zvreskol : " Pakolj !" A tak stále vysmiaty som sa pakoval k svojej jednotke.

Všetkým nám odľahlo. Našu jednotku po streľbách nenasadili do formujúcej sa obrannej línie v Pomoransku, nie žeby z nás niekto netrafil terč, to nie, ale  Nemecku v tom čase už horelo pod zadkom všade a boli nutné čerstvé rezervy pri napredovaní v Ardenach. No a my sme mali byť tou čerstvou krvou, i keď po našom čo najrýchlejšom postupe sme nakoniec skončili už iba v obrannej línii,nám to nevadilo, jednoducho do ničoho sme sa nehrnuli, i keď rozkaz je rozkaz a o ňom sa nediskutuje. Našťastie sme už boli ako tak rozhľadení a výhodou bola aj naša znalosť jazyka, takže vedeli sme si urobiť reálny obraz tej doby, i keď propaganda   neprestajne masírovala  najmä mladé nemecké mozgy, čoho svedkom boli aj  denné kinožurnály, ktoré nemali nechať vtedy už veľmi zbedačený nemecký národ na pochybách o možnosti  priebeh vojny zvrátiť nielen terajším  úspechom v Ardenach, ale najmä novými zbraňami, ktoré mali nepriateľa na hlavu poraziť. Otázkou bolo,či ľudia  tomu verili. Z mnohých rozhovorov  a vypočutých názorov, okrem verných a fanatických členov SS, už málokto,včítane mnohých dôstojníkov,vojakov, neveril vo víťazstvo a spolu s civilmi čakali  skorý  koniec vojny, nech je výsledok akýkoľvek, i keď najmä Rusov sa veľmi báli. 

Po siedmych dňoch presunu  nákladnými vozmi  s približovaním sa k rieke Rýn našimi sprievodcami  boli už aj americké stíhačky, ktoré nás počas dňa nenechali na pokoji,takže posledný úsek cesty sme absolvovali iba v noci, aj keď posledný útok Thunderboltov nielen mňa dlho prenasledoval prebdetými nocami. Staronová posilňujúca sa  obranná  línia riekou Rýn od Švajčiarských hraníc, po celej dĺžke pohoria Schwarzwald dala do pohybu niekoľko desiatok tisícovú  masu vojska aj s technikou, ktoré už v tom čase s minimálnou vzdušnou podporou vlastného letectva sa stávala ľahkou korisťou spojeneckých lietadiel, najmä amerických Thunderboltov, ktoré v priebehu krátkej chvíle dokázali narobiť na zemi poriadnu paseku. Zo tri,štyri nálety predtým bolo iba akési pokropenie niekoľkými projektilmi a dané na známosť : " Hej vy,  tam dole, vedzte, vieme o vás, ale dnes nie ste pre nás zaujímaví, ale možno zajtra si vás vychutnáme s plnou parádou. "  Aj keď sme konali tak, ako nás učili a sústredenou paľbou na vzdušné ciele sme vyprázdňovali jeden zásobník za druhým, bolo to na nič a o ničom. My sme to vedeli, velitelia to vedeli a tí tam hore sa mohli iba usmievať našej naivite. Posledný nálet, už v niekoľkotisícovej kolóne bol tak rýchly a hlavne tak skazonosný, i keď protilietadlové zbrane robili čo mohli,zostrelili tri lietadla, na zemi bola doslovná pohroma, či na ľuďoch, či na technike. Neviem ako sa mohlo stať, že v strede kolóny boli vozy plné munície delostreleckých, tankových, mínometných granátov a munície do pechotných zbraní, ktoré ohlušujúc aj s tlakovými vlnami narobili neuveriteľnú paseku.   Naša jednotka ležala  zarytá nosmi v bahne a kto mal odvahu,tak sledoval účinok amerických rakiet,bômb a palubných zbraní. Naše šťastie bolo v tom, že v prvých momentoch útoku sme neboli medzi prvými, čo to schytal a na pokyn veliteľa sme ihneď vyskákali z korieb nákladných aut a prískokmi  sa vzdiaľovali, čo najďalej od kolóny. To čoho som bol svedkom sa nedá ani popísať, i keď vtedy to nebolo po prvýkrát, čo som bol svedkom takejto skazy, ale po prvýkrát, čo som videl na vlastné oči zomrieť toľko ľudí v tak krátkej chvíli.  Projektily guľometov a leteckých kanónov bičovali všetko okolo, čo mohlo vybuchnúť, to vybuchlo, mŕtve nehybné telá opäť a opäť boli zasiahnuté, stromy okolo cesty, bahno v priekopách a stále zháňali nové a nové ciele. Po treťom zostrele Thunderbolta, ktorý spadol zo tristo metrov od našej pozície nálet ustál. Zablátení, mokrí s hlinou v hlavniach pušiek MG 43, nečakajúc ani na rozkaz veliteľa sme utekali na pomoc zraneným. Vtedy sme sa iba  letmo pozreli jeden na druhého, či sme v poriadku a zachraňovali tých, ktorí to čakali. Ani som si dovtedy nejako neuvedomoval, koľko zdravotníčok pobehuje sem tam, a nielen ošetrujú, ale aj radia nám, ako narábať z gazou, kde čo a ako zaškrtiť ranu. Až teraz som si spomenul na náš neľahký výcvik, keď mnohokrát aj buchnátmi a kopancami nám starý frontový dôstojník z prvej svetovej dával na vedomie: " Zasrani,  toto  si vtĺčte do tej vašej dubovej, sprostej hlavy lebo môžte mnohokrát zachrániť život nielen kamarátovi,ale aj sám sebe. Keď si nevieš dať rady pri silnom krvácaní z rany, tak tam strč prsty, a nájdeš pretrhnutú tepnu, tu zachyť a priškrtí..."  

A tak v okamžiku skončenia náletu sa celé široké okolie stáva poľným lazaretom a všetci živí a nezranení zdravotníkmi. Prvých štyroch, piatich vojakov som pozrel iba letmo boli najskôr mŕtvi kým dopadli na zem a u toho posledného, možno o dva roky starší odo mňa, nemal temeno hlavy, ktoré mu doslovne odrezala črepina,až mu trčali kúsky mozgu, som na opasku našiel feld fľašu svodou, čo sa mi hodilo, pretože takéto zalepené ruky blatom by určite žiadnej rane neprospeli.