Zabi,a nedaj sa zabiť / 25. /

Hrdlo stiahnuté a horúčava v tvári. Táto póza s namierenými a odistenými zbraňami trvala iba niekoľko sekund, nám však pripadal nekonečný čas .  " Ja, genug Kameraden, Fahrst zum Teufel... ,"   hromovým hlasom sa ozval náš druh, veliteľ, a rozosmial sa od ucha k uchu. Chlapec v našej jednotke minimálne od každého o hlavu vyšší, dlane ako lopata, ale srdcom a najmä prirodzenou inteligenciou spravodlivo viedol našu čatu a aj tento jeho zásah do tejto napätej situácie s patrolou SS jasne dával najavo, že vie kedy má ako konať .  Napätie opadlo, sklonili sme zbrane. Každy z nás si  vydýchol a išli sme si svojou cestou.

Junge Grenadiere Ardenen ofensive januar 1945Bundesarchiv

Bolo nám od začiatku jasné, že sa budeme pohybovať blízo hraníc zo Švajčiarskom 4-5 kilometrov, čo mnohých, ktorí sem boli prevelení naisto lákalo.

No my sme mali úplne iné plány a určite nekorešpondovali s tými, ktoré náš bývalý veliteľ obdržal priamo z Berlína. Zásadne sme odmietali myšlienku zapojiť sa do ďalšieho vojnového šialenstva a zvádzať v niektorej z alpských dolín obranné boje alebo prevádzať pod velením nejakého šialeného fanatika diverzné akcie voči spojeneckým jednotkám.

Po porade ešte pred dlhým pochodom sme jednohlasne súhlasili, že ak budú snahy zo strany Nemcov zabrániť naplnenie nášho zámeru dostať sa mimo bojov, otočíme naše zbrane proti ním . V prípade kontaktu so spojencami, ak bude možnosť ihned zložíme zbrane, vzdáme sa a potom, čo najrýchlejšie domov .

Naivita nás v žiadnom prípade neopúšťala, lenže vtedy nik nemohol vedieť ako bude a čo bude, ked sa vzdáte a prejdete na stranu američanov. Ked som v " 49 " narukoval do Csl.armády do tzv. 10 roty k čiernym baronom, nebol som politicky spôsobilý z dôvodu pôsobenia počas vojny vo Wehrmachte a krátky čas v Americkej armáde, môj veliteľ mi hovoril: " Jo soudruhu Vargo, vojna není kojná..."  a v  tomto  prípade, ked sme premýšľali, ako s Wehrmachtom vybabrať  to platilo sto násobne viac .

Len  v našich hlavách sa rojili myšlienky ako bez úhony  čo najskôr zobliecť uniformy,zahodiť zbrane a hybaj ho do rodinného teplučka.

Nie, všetko bolo úplne inak a fakticky mojim príchodom  do týchto veľhôr sa ešte len to najdôležitejšie malo udiať. A dialo sa . Ani nie po desiatich km pochodu sme natrafili na ďalšiu patrolu SS  a už to začínalo byť nezaujímavé. Boli sme si vedomí, že sa stále nachádzame v prihraničnom pásme so Švajčiarskom a tak ako náš major to zobral za kopečky, je takých nemeckých príslušníkov brannej moci najskôr viacej  a práve teraz sme boli svedkami, ako tam mali spútanych ako na rukách, tak aj na nohách  troch vojenských zbehov rozkročených a obratených smerom k obrnenému vozidlu .   Bolo  to neďaleko malej osady s pekným kostolíkom, ale najmä voľným terénom čiastočne v skryte lesa , ale to postačovalo aby nás vyňuchali americké stíhačky .  Nalietávali tak, že najprv zbadali transportér a potom nás. Urobili malý okruh a už z diaľky sa zastrieľavali.  Už pri zvukoch motorov, ktoré sme začuli nám bolo jasné, že toto je útok. Nemecká patrola sa napchala za obrnený voz a my sme sa  behom pustili do hustejšieho porastu lesa, ale keď som zbadal tých troch spútaných neborákov, ako tam stáli opretí hlavami o transportér, vrátil som sa j napriek tomu, že už padlali prvé strely z leteckých giľometov. V behu som vybral z pošvy bodák a rýchlymi ťahmi som zajatých dezertérov vyslobodil a prískokmi sme sa hnali do blízkeho krovia . Ako útok začal, tak aj skočil. Amíci nás pokropili projektilmi a zmizli v diaľke .

Chlapcom, ktorých som oslobodil z pred istej smrti som naznačil, aby ušli . Neváhali ani chvíľku a utekali, ako im nohy stačili .  Po chvíli sa naša jednotka zoradila, ale patrola žiadala aby sme im pomohli nájsť utečencov. Nešlo im do hlavy ako mohli ujsť  so zaviazanými nohami, pretože po uvoľnení dezertérov z pút som tie vzal so sebou a v krovinách zahodil.

Náš veliteľ dal patrole SS jasne na vedomie, že to nie je náš problém a robil sa sprostý a nerozumie, čo od nás žiadajú .