Zabi,a nedaj sa zabiť / 24. ide sa domov?...nie,ide do tuhého /

A práve týchto nemeckých ešte chlapcov v našom veku sme sa obávali najviac. Vedeli sme, že sú veľmi prchkí, nerozvážni, bezcitní až brutálni, fašistickou ideológiou a fanatizmom presiaknutí skrz na skrz. Najprv strieľali, až potom premýšľali, ako nám hovoril náš major,ktorý si dnes hovie niekde vo Švajčiarsku s cigaretkou a peknou Mädchen pri kávičke.

ciapka a odznak Horthy leventeBundesarchiv

" Synku, dôveruj najmä sebe a sem tam sa spoľahni i na svojich kamarátov v zbrani, ale nie vždy ich budeš mať povedľa.. " asi tak alebo podobne mi hovoril otec pred transportom levente do Nemecka ...

""... synku ty vieš, že som mal štrnásť a žandári mi prisúdili tu patáliu s tým vozom sena, keď som obskakoval okolo koní, ktoré som od mala zbožňoval a gazda s fajfkou v zuboch sa oháňal bičiskom toľko, až mu uhlík padol do sena a voz bol zrazu ako jedná veľká fakľa. No a žandárom ten lotor povedal, že som mu voz so senom podpálil zápalkami. A tak som skončil v polepšovni na dolniakoch blízo Debrecenu lebo tam ma šupli naši páni, že vraj takých bitangov je nutné prevychovať, čo najďalej od domova. Však aj tam mali kone a otec mi takto pred odchodom hovoril: " Synku, nemám dôvod ti neveriť, si dobrý chlapec a viem že neprávom ťa berú odo mňa na prevýchovu. Ver si, a choď za tým, čo ti tvoje srdce našepkáva. " A ja aj napriek tomu, že to nebolo ľahké som išiel za mojimi koníkmi a pánu grófovi som na dolniakoch, vraj zázračne vyliečil jeho najobľúbenejšieho koňa, čim som dostal  na papieri s erbom, a bol to svetoznámy chovateľ koní,  doporučenie byť koniarom hocikde v Rakúsko  -  Uhorsku, vtedy mi bolo pätnásť . A to všetko aj zásluhou, že mi môj otec, tvoj nebohý dedo prizvukoval : Synku, dôveruj si ! ""

Keby sme si neverili navzájom, keby som si nedôveroval a nešiel za hlasom svojho srdca, ktoré bilo najmä pre to najdôležitejšie : Živý a zdravý sa vrátiť domov i za cenu,že budem musieť zabíjať, tak neviem ako by sme túto vojnovú lapáliu prežili .

Každý z nás bol ovešaný zbraňami a muníciou ako stromček. Ja som mal cez plecia prehodené dve pušky, cez krk pvesené dva plné guľometné pásy, za opaskom dva granáty, na opasku hompaľajúca sa prilba s bodákom a patronentasche, na chrbte ruksak s poživňou, pláštenku, ešus ,teplé spodné prádlo, ponožky, sviečky, zápalky,cigarety, šitie, príbor a na sebe najkvalitnejšiu maskovaciu uniformu a obutie, aké v tých časoch bolo k dispozícii.

Takže ovešaný muníciou, granátmi, poloautomatickými puškami G 43 a niekoľkými guľometmi MG 42 a MG 34 a každý minimálne s jednou debničkou munície, s čapicami frajersky na boku, vyzeráme ako starí frontoví vyslúžilci a nie šestnásťroční zasrani. Ale vtedy všetci chlapci nášho veku v bojových uniformách vyzerali staršie a keď sa ešte v kútiku úst objavila horiaca cigareta, hotoví víťazní vojaci vracajúci sa z frontovej línie .

Toto bol obraz doby tesne pred kapituláciou Veľkonemecke ríše, ktorá  mala údajne vládnuť svetu tisíc rokov a ktorá priviedla mnohým ľuďom skazu, biedu, bôľ a ktorá mimo iné urobila z detí stroje na smrť, ktoré ako posledná možnosť mali predĺžiť vojnovú agóniu a dopomôcť ku konečnému víťazstvu aj za použitia tajnej zbrane  .  A  tak  mi  vtedy vekom deti, ale životnými situáciami v závere vojny už dávno dospelí sme mali vybojovať konečné víťazstvo tu niekde v Alpách, ktoré sa mali stať pre nepriateľov Tretej ríše nedobytnou pevnosťou a skazou .

Podľa rečí našich ukrajinských známych v SS ešte v obrannom postavení 7.armády, Alpy sa mali na dlhé mesiace stať synonymom nemeckej huževnatosti, neochvejnosti po konečnom víťazstve . Uf, až ma v tom momente striaslo, keď mi to ten ukrajinský chlapec v uniforme SS hovoril a tak mi prebehla myšlienka :   "Pre Boha... len nie Alpy, odtamtiaľ sa domov tak ľahko nedostaneme. "

A bohužiaľ, Alpy sú skutočnosťou, keď už druhý deň šľapeme cestu niekoľko kilometrov za Bodenskym jazerom, smer juhovýchod presne tak, ako to bolo nariadené nášim predchádzajúcim veliteľom, ale s tým, že tiež máme v pláne ubziknúť za kopečky, prečkať možno pár dní, týždňov niekde v ústraní a ak bude možnosť zohnať ten nami ospevovaný civil, tak jednoducho : Ide sa domov .

Ani nie tridsaťpäť kilometrov od Bregenz sme mali prvú vážnejšiu potyčku s mechanizovanou patrolou z Waffen SS, ktorí vidiac takých istých mladíkov, chceli machrovať, ale nevyšlo im to ...

..vraj im na tom našom lajstre chýba jeden štempel, mysliac, že nás pošlú naspäť do mestečka, ako nejakých nedonosených. Tak jeden z našich sa na nich osopil, nech si trhnú nohou a doslovne ich poslal :" Fahrst zum Teufel meine Kameraden ! "a keď chcete niečo preverovať, tak tam zavolajte vysielačkou...

...a ignorujúc  týchto vygumovaných frajerikov v uniformách SS pokračujeme v ceste .  No granatníci z Waffen SS  mysliac, že si môžu dovoliť čo ich len napadne a hádžu do nás ohorky cigariet a rehnia sa. Jeden z našich nevydržiac napätié, ktoré vládlo od počiatku stretu s patrolou otŕča hlaveň MG 34 na mladíkov a odisťuje ju, v priebehu sekundy sú všetky naše zbrane nabite, odistené. Boli to opäť sekundy plné adrenalínu a srdce až niekde v hrdle.

SS mali jedného vojaka v obrnenom vozidle za guľometom a troch so samopalmi, dvaja mali zbrane asi vo vozidle .Nás bolo 32.   Ja som mal v mieridlách mojej G 42 vojaka pri guľomete.