Mať šestnásť na jar v 1945, byť v uniforme Wehrmachtu a ovešaný zbraňami ako vianočný stromček, nebolo bohviečo. Ale mali sme na výber ? V decembri 1944 nás nyilašovci postavili pred hotovú vec, naložili do dobytčiakov, v Nemecku nás vystrojili, vyzbrojili, obliekli do uniforiem Wehrmachtu, dali podpísať prísahu, na krk nám zavesili aluminium marke a boli z nás vojaci jedná radosť. Len u nás tej radosti, verte, v žiadnom prípade nebolo . Našou úlohou bolo prežiť za každú cenu a to aj tak, ako nás učili v levente : " Zabi, a nedaj sa zabiť ! "
Ovešaní ako vianoený stromeek- asi takto sme vyzerali aj my na jar v 1945..
Doteraz, a to je od 5.decembra 1944 sa ešte nestalo, aby sme nad sebou nemali veliteľa alebo človeka, ak sa tak nyilasovci vôbec môžu nazvať, čoby nám nedával priame rozkazy, aj keď veľakrát boli hlúpe, ako naposledy, keď to od amíkov " kúpil " náš šofér Schultz . Ale ktorá vojna bola rozumná?
Mali sme za sebou až príliš dlhú cestu s mnohými skúsenosťami a vedeli, že ak zariskujeme a vydáme sa mimo stanovenej cesty môžme natrafiť na presne takú istú trestnú jednotku, ako naposledy a môže to byť pre nás osudné .
Prenocovali sme kúsok za mestečkom na odľahlej farme a radili sa. Jedni boli za to, ihneď sa pobrať domov bez ohľadu na následky. A bolo to lákavé.
Nakoniec prevážil zdravý rozum a následný postup : Zajtra ešte doobeda nahlásime na veliteľstve mestečka pohrešovanie majora, tak aby ten, ak sa rozhodol utiecť do Švajčiarska mal časový predstih, na veliteľstve nahlásime trasu presunu a miesto cieľovej cesty a požiadame o nákladné vozidlá, zároveň vyžiadame potrebné dokumenty na pohyb v danej oblasti a iba na oko aj nového veliteľa, pričom dvaja naši kamaráti už mali hodnosť gefreiter a jeden obergefreiter s ktorými síce nemohli ešte veliť tak veľkej jednotke, ale v prípade núdze to mohlo fungovať .
S takouto taktikou sa nakoniec celá jednotka vybrala do mestečka a štyria naši zástupcovia v daných hodnostiach aj na vojenský štáb . Ani nie po tridsiatich minútach naša delegácia mávajúc s dokumentami sa vrátila. A vraj auta nemajú, voľných dôstojníkov, poddôstojníkov tiež nie, jedine ak, že sa môžme dozbrojiť muníciou, ale s potravinami si musme vystačiť s tým čo máme k dispozícii a velením jednotky je určený jeden z našich .
Dopadlo to presne tak,ako sme to vykumali. Teraz sa môžme s tými dokumentami tárať hore dolu po Alpách až do konca vojny . I keď po dvoch dňoch pohybu v tomto priestore nám bolo jasné, že to nebude ľahké, pretože presuny vojenských síl boli dosť veľké a najmä mladých granátnikov z SS .
Aj pri poslednom dlhšom rozhovore s príslušníkmi SS, ktorí pochádzali z Ukrajiny mi bolo povedané, že jednotky SS sa pripravujú na dlhú vojnu spôsobom nie veľkých zoskupení, ale skôr častými malými útokmi neveľkých bojových skupín formou záškodníctva a diverzie . Hlavným pôsobiskom by mali byť práve Alpy, kde je vraj už dostatok nielen munície, zbraní, ale aj potravín a teraz sa tam presúvajú tí najlepší z najlepších, ktorí budú bojovať do konečného víťazstva.
Videli sme niekoľko autokolon SS, ale žeby tí pätnásť, sedemnásť roční granátnici mali byť výkvetom, ktorý dopomôže nemeckým zbraniam ku konečnému víťazstvu? Nuž, tomu som veľmi neveril.
Tiež sme zopárkrát boli svedkami, ako mladí z Hitlerjugend, možno dnes aj terajší presúvajuci sa novopečení pancieroví granátnici SS, hlasitým dupaním nôh na dlážku dávali najavo pri premietaní kinožurnálu tej časti, kde sa hovorilo o skorom použití novej zbrane a tak konečnom víťazstve nemeckých zbraní.
Táto mladá nemecká krv odchovaná v Hitlerjugend a teraz v uniformách SS verila do posledku, čoho sme boli aj sami svedkami, že vojnová šťastena sa otočí v prospech Tretej ríše a za toto boli ochotní zomrieť. Nemohli z nich byť super bojovníci, pretože boli bez bojových skúsenosti, ale boli nebezpeční najmä svojím fanatizmom, kedy nepoznali brata ani sestru .
V ten deň keď nášú jednotku míňalo niekoľko plných vozidiel granátnikov SS nás ani nenapadlo,že príde deň a hodina kedy sa s nimi stretneme v ozbrojenom strete a ja budem nútený oprášiť svoju odstreľovaciu Mauserovku a dokonca aj z nej zasiahnuť, čím sa u mňa splní to naše známe z výcviku : "Zabi, a nedaj sa zabiť ! "
