//Túto časť životného príbehu nášho otca venujem môjmu drahému mladšiemu bráškovi, ktorý dnes slávi 50.. bráško kopec zdravia, životnej pohody a nech ťa na tvojej púti životom vždy ochraňuje, pomáha, náš Pán,ako aj Matka Božia... // Nechápem čo sa mohlo nášmu veliteľovi narobiť. Jednoducho dal rozkaz : " Hneď po raňajkách, odchod ! " Nuž, toto je obrovské prekvapenie. Veď doposiaľ bol major vždy opatrný, ostražitý a dnes rozhodol presun počas denného svetla a počasia, ktoré nahrávalo americkému letectvu . Už počas stretnutia s hauptmannom SS sme na veliteľovi videli nepokoj, akoby stratil tu svoju istotu s ktorou tak bravúrne zvládal velenie.
Pancieroví granátnici v závere vojny, všetko chlapci od 15 do 18 rokov..
O vydanom rozkaze sa nediskutuje, rozkaz sa iba plní . Ani jeden člen jednotky s týmto nesúhlasil. Samozrejme, že sme pánu majorovi v našom rodnom jazyku dali poriadne zabrať, no aj keď videl naše zamračené tváre a vášnivé debaty, ako znak nesúhlasu,no nevšímal si nás, bolo mu to lauter jedno.
Cestu do Álp, keďže sme nútení absolvovať počas dňa musíme byť v neustálom strehu. A tak kamaráti vystrčení z pod plachiet nákladiakov neustále sledujú oblohu . Podľa nemeckého šoféra je pred nami asi dvesto kilometrov terigania a konečná niekde na pomedzí Veľkonemeckej Ríše, Švajčiarska a Mussoliniho severu Talianska, kde sa vraj organizuje silná obranná línia najmä z jednotiek SS .
Toto neboli potešujúce informácie, ale vzoprieť sa rozkazom nešlo. Štyri roky do nás húdli :" Vydaný rozkaz nadriadeným sa musí splniť a veliteľ je po Bohu druhým v poradí. " Vojenské zákony platili po prísahe na každého, ako na šestnásťročného tak na šesťdesiatpäť ročného, ako jeden tak aj druhý mohol skončiť pred puškami popravčej čaty .
Takých trestných jednotiek som na našej ceste videl niekoľko a raz aj popravu v prevedení takejto jednotky SS . Nebolo to dvakrát príjemné, keď chlapci v našom veku popravili troch vojakov vo veku ich otcov a starých otcov. Jednoducho boli to obludné časy a kto zaváhal, neprežil.
Naše časté rozhovory naivne viedli k tomu, že ak sa dostaneme do Rakúska, tak zdupkáme, zoženieme si civilné šaty a ak sa bude dariť možno za štrnásť dní budeme doma v Československu. Z častých debát najmä s našim šoférom sme vedeli, že je iba otázkou niekoľkých týždňov a Berlin vraj padne, i keď podľa neho do rúk Spojencov, s čím sme vôbec nesúhlasili, no nedal si vyhovoriť a tvrdil, že ak kapitulácia, tak jedine do americkcýhc rúk .
Pri poslednej našej akcii v skladoch, kde sme sa nútene dozbrojili, dostali sa k nám aj mapy, takže mali sme aký taký prehľad kadiaľ sa poberáme. Netešilo nás, že cesta má končiť niekde pri Talianskych hraniciach a my sa máme stať súčasťou tzv.Alpskej pevnosti, čo by znamenalo ešte komplikovanejšiu situáciu ako sa dostať domov . Samozrejme, najprv sa tam musíme v zdraví dostať, čo tento náš denný presun možnosť prežitia v zdraví iba komplikuje .
Z diaľky bolo už vidieť brehy Bodenského jazera, keď naši kamaráti sledujúci oblohu hlasito a údermi na autokabínu dávali najavo, že v diaľke vidia niekoľko lietadiel. Najhoršie na tom všetkom bol fakt, že sme sa nechtiac dostali do akejsi mini kolony o počte asi dvadsaťpäť vozidiel a terén bez lesných porastov iba niekoľko kilometrov od jazera bol výhodný pre letecký útok. Naša situácia bola veľmi zlá a jedinou možnosťou bolo sa čo najrýchlejšie vzdialiť od kolóny a roztrúsiť po okolí. A tak ešte počas jazdy vyhadzujeme z vozidiel krabice s konzervami, urýchlene vykladáme muníciu, a odnášame ďaleko od aut a my iba s našimi osobnými zbraňami sa čo najrýchlejšie snažíme nájsť najvýhodnejšie miesto na zaľahnutie, rýchlo sa vzdiaľujeme od kolóny až pokiaľ nezačujeme ten typický hukot útočiacich leteckých motorov amerických stíhačiek .
Bolo to veľmi rýchle, ako napokon všetky letecké útoky. Aj Američanom vo vzduchu bolo jasné, že je to malá bezvýznamná kolóna, ale nezaútočte, keď ich máte ako na podnose.
Stačili dve vlny náletov a všetko bolo v plameňoch, potom ešte raz pokropili svojimi guľometmi široké okolie a veľkorážne projektily iba niekoľko centimetrov od mojej hlavy trhajú zem .
Popisovať silu a dôsledky útoku Thunderboltov neznalému človeku je veľmi ťažké . Boli to jednoducho tanky vo vzduchu nemajúc problém s nijakým protivníkom včítane nemeckých stíhačiek . Takou obrovskou palebnou silou, osem guľometov ráže 12,7 mm + 10 rakiet nedisponovalo ani jedno stíhacie lietadlo tej doby . Thunderbolty boli postrachom každého nepriateľa a nemecké jednotky operujúce na zemi privádzali do zúfalstva.
Ihneď po skončení útoku sa očami navzájom hľadáme a ako už po x krát nik z nás nemá ani škrabanec. Naše denno denné modlitby a prosby sú zatiaľ vyslyšané a aj tento útok sme prežili . Ale nie všetci v tejto kolóne si to mohli povedať a medzi nich patrí aj náš jediný nemecký šofér, ktorý bezmocne leží dole značky s rozhodenými rukami a dvoma dierami v chrbte.
Škoda, Shultz bol dobrý chlapec a tešil sa na koniec tohto besnenia. Nedožil sa . Telo sme otočili, i keď to bol nepríjemný pohľad, pretože ako bol Schultz zasiahnuty dole značky projektily mu vytrhli vnútornosti včítane pľúc i srdca a zatlačili do hliny, takže keď sme ho otočili videli sme jeho raňajky ako aj to, čo mal zo seba dostať pri veľkej potrebe. Odlomili sme jeho osobnú známku, ktorá bola mierne skryvená a zakrvavená,vzali doklady a telo zabalili do deky . Pretože stratou vozidiel sme nemali telo Shultza ako presunúť na najbližší cintorín, hneď vedľa cesty sme vykopali hrob našim spojárskym vercaigom, sekerou zbili malý kríž... a pomodlili sa Maďarsky . Odpočívaj v pokoji priateľu !
Major iba pozeral z boku, dokonca sa ani neprežehnal. Žeby cítil vinu za nezmyselný denný presun ? Fakticky kolóna bola úplne zničená, pričom zranených ani nebolo, ošetril som jedno škrabnutie, ale amíci tentokrát dobre mierili lebo mŕtvych som narátal jedenásť . Veliteľ zavelil a my sme sa sformovali aj s našou výzbrojou a výstrojou. Major chodil od jedného k druhému a ukazoval, čo sa má zahodiť. A tak všetká spojárska výstroj ostáva vedľa cesty a my ovešaní ako vianočný stromček s našou výzbrojou, patronentasche, feldflasche, bedňami munície, konzervami a viacerí s brašňami červeného kríža sa vydávame po vlastnej osi na miesto určenia. Ak veliteľ dal rozkaz vziať so sebou i bedne s muníciou, tak to s nami nevyzeralo dobre.
Po viac ako dvoch hodinách pochodu prechádzame malým rakúskym mestečkom na brehu Bodensee, kde máme asi na jednu hodinu pohov. Už z diaľky sa týčili veže kostola a my verní prosieb k Stvoriteľovi, jeho Synovi a Matke Božej, bez zaváhania sme sa vydali k chrámu so svojimi modlitbami.
Je to prekrásny kostol a veľmi podobný tomu nášmu, kde som bol krstený, tiež s dvoma vežami, ale predsa len nie tak rozľahlý . Už za vchodovými dverami sa dočítame, že sa nachádzame Kirche allerheiligste Herz Jesu, v kostole Najsvätejšieho srdca Ježišovho. Kostol bol prázdny a tmavý iba na boku pod oltárom horelo zopár sviečok.
Všetci do jedného, ako na povel sme si kľakli, pušky predtým opreli o lavice a bedne s muníciou, potravinami nechali v hlavnom vchode, len prilby na opaskoch robili hrmot . Modlenie a prosby boli krátke, každý z nás mal so sebou aj sviečky, zásobu sme doplnili vo vybombardovanom sklade . Postupne sme sa pousádzali v laviciach, kto mal modlitebnu knižku, vytiahol ju... a každý ostáva sám so svojimi myšlienkami .
Určite mnohí, tak ako ja, sú teraz so svojimi najbližšími, viacerým kamarátom tečú slzy po líciach aj so zvukovým doprovodom ťažkých vdychov a aj vzlykov.
Nie neboli sme rovnakí, jedni boli tvrdší a zaťatejší, druhí boli iba tvrdí, ale dali o sebe vedieť, že ich tvrdosť je iba naoko, i keď nikdy počas vojenskej služby nezaváhali .
Hodina prešla a veliteľa nebolo, prešla aj druhá, štvrtá . Až večer sme pochopili, že jednoducho náš rakúsky major zdupkal a najskôr do Švajcu. Buď tu mal rodinu, priateľov, známych ... a určite toto musel pripravovať zopár dní alebo len tak spontánne to vzal za kopečky do neutrálného Švajčiarska.
Nuž pán major, Boh ti pomáhaj a nám o to viac .
