Zabi, a nedaj sa zabiť /21. jední do Švajcu, druhí do zbrane/

Napísať  životný príbeh o násilne a bez súhlasu rodičov odvedených šestnásťročných chlapcov v posledných mesiacoch vojny a osadiť doň aj pre čitateľa zaujímavý dej nie je ľahká úloha . Len ťažko je mať predstavu, že ako rodič dostanete príkaz od šípových krížov držať hubu a musíte sa zmieriť s faktom, že váš syn, ktorý tento rok dovŕšil šestnásť, aj keď už bol štyri roky v predvojenskom výcviku levente, no nemá ešte vek vojenského odvodu  a nie ešte vstúpiť do cudzej armády tisíc kilometrov od domova, pričom toto všetko sa odohráva na samom konci svetovej vojny, keď zopár dní po transporte, Nemcov aj Honvédov v zákopoch budovaných aj vašim synom, Ruská armáda  rozpráši a z dediny zároveň vyháňa fašistické falangy . V mojich článkoch iba vypichujem určité situácie s dôrazom na možnosť záujmu čitateľa o dramatičnosť. V skutočnosti v tomto príbehu je aj viacero komických situácii o ktorých som zatiaľ nepísal, ale tých dramatických, až akčných je neúrekom a nemám ani snahu tie najkŕvavejšie epizódy uverejňovať . Už v samom počiatku deja v prvých hodinách transportu pri leteckom útoku ruských Ratov som naznačil v akom duchu sa tento príbeh bude odohrávať. Podľa môjho otca, ktorý je hlavným hrdinom príbehu, sa cestou naprieč Nemeckom uskutočnilo priamo na ich pozície niekoľko desiatok útokov spojeneckých stíhačiek a zažil taktiež  niekoľko náletov hĺbkových amerických bombardovacích lietadiel. Ich jednotka sa nikdy nezúčastnila priamych bojov so spojeneckými vojakmi. Počas existencie ich jednotky vo Wehrmachte až do až do konca vojny, nik nebol zabitý a ani zranený, až na jeden prípad, u môjho otca, ktorý bol poslaný na rentgen s pohmoždeným ramenom, ale aj to nie z dôvodu bojovej akcie .   Všetci chlapci sa po skončení vojny, jedny skôr a druhy neskôr, vrátili v poriadku domov, jeden z nich po viac ako roku zomrel na tuberkulózu pľúc .

Chlapci, aj 15 roení boli nasadzovaní najmä v obranných bojoch koncom vojny

Po vysvetlení si zoči voči medzi dôstojníkmi, naším majorom a kapitánom SS, čo sme a kde máme namierené,keď jednotka SS z vyjadrení jej veliteľa má za úlohu odchytávať najmä dezertérov,keď ich aj na mieste a okamžite popravia, ale aj spojeneckých diverzantov, ktorí v prestrojení sú veľkou škodnou v tomto regióne, sa nám pohotovostný oddiel v sile mechanizovanej roty prestal venovať, ale my sme boli naďalej ostražití a zbrane mali po ruke .

Pôsobenie našej misie v obrannom postavení 7.armády bolo veľkým dobrodružstvom, i keď nebezpečným. Ale čo bolo pre príslušníka nemeckej armády v aktívnej službe  koncom marca 1945 bezpečné. Tam pri klamlivo naplánovanom položení telefónneho spojenia sme vedeli, čo môžme očakávať. No tu na tejto ceste niekde do Alp bolo všetko úplne iné . Napriek priblíženiu sa Rusov k Berlínu a novou vojenskou iniciatívou spojencov na západe neustalo posilňovanie obranných línii v Čiernom lese .

Do nemeckej obrany za riekou Rýn neprestajne prúdili zásobovacie kolóny všetkého, ako sme často mohli vidieť v okolí ciest porozhadzované rôzny materiál z vojenských zásob od oblečenia, cez čapice, ešusy, poľné kuchyne a najmä vraky aut, obrnených transportérov, ešte nazakopané konské mrciny na ktorých hodovali psy z okolitých usadlosti.

Boli posledné dni marca 1945 a vojna spela k svojmu examenu finito a bolo to pre Nemcov tvrdé, ale v podstate toto všetko bola iba odplata, a ako som mal o niekoľko týždňov po podpise kapitulácie Nemecka vidieť aj v dokumentárnych filmoch čo sa dialo so židmi, vojenskými zajatcami, dalo by sa povedať zaslúžená odplata, i keď nikdy som nebol za to, držať sa nášho známeho : " Oko za oko, zub za zub, " čo inak v podstate bolo zahrnuté aj v povojnových Benešovych dekrétoch, kde Maďar v poňatí povojnovej ČSR už nebol " ember," /človek/ ale " állatok " / zvieratá/ ani nevediac prečo sa s nim tak nakladá .

Tieto už dosť teplé dni v marci 1945 nám chlapcom v rovnošatách Wehrmachtu spôsobovali duša bôľ. Tá zima v Nemecku od Vianoc do toho konca februára sa ako tak dala pretrpieť, ale jar vždy znamenala začiatok nového života a aj napriek vojenským povinnostiam nám zrazu bolo oveľa viac clivo, častejšie sme hovorili o našich domovoch, o rodinách, krásach rodiska. Niečo podobné sme zažili počas Božieho narodenia a Nového roku, ale s tým že to bol iba začiatok našej púte .

Počas rána si nemecká jednotka SS zbalila svoje saky paky, naštartovala obrnené vozidlá a odfičala strieľať  dezertérov a diverzantov.

My sme sa po prebdetej noci opláchli v blízkom jazierku, pootvárali  bravčové konzervy a mäso zajedali suchármi, zapíjali studničnou vodou z feldflasche.  Nikomu z nás sa už nechcelo ani hovoriť, najskôr tak ako ja, tak aj všetci boli myšlienkami doma .