Kým sa dalo poodnášali sme zo skladov všetko použiteľné, čo by sa hodilo aj pre nás. Bolo to najmä jedlo, zdravotnícky materiál, ale na popud veliteľa z malého muničného skladu najmä s muníciou do pechotných zbraní, ale aj ručných a mínometných granátov, proti pancierových pästí, zopár guľometov MG 42, samopalov a automatických pušiek, na rozkaz veliteľa sme sa dozbrojili ako muníciou, ale najmä ručnými granátmi, dvoma guľometmi a desiatimi proti pancierovými päsťami, jednou puškou s optikou Zeiss a pretože náš presun mal byť do Alp, major nám dal rozkaz nájsť si teplejšie oblečenie. A tu nás čakalo prekvapenie, pretože sme naďabili nielen na kompletné vystrojenie pre alpských strelcov včítane obutia, rukavíc, ale aj na výstroj pre dôstojníkov SS včítane kvalitných čiernych vlnených látok, kožené a veľmi jemné rukavice, vlnené svetre a dokonca aj rôzne nože, dýky z kvalitnej ocele a nakoniec bonbónik pre obdivovateľov zbraní pištole Parabellum a dokoknca pažby vykladané perleťou.
Ani jeden z nás nebol nadšený rozkazu vyzbrojiť sa, i keď mne ako najlepšiemu strelcovi pripadla odstreľovacia puška, čo ma aj tak trocha hrialo pri srdci, ako ocenenie veliteľa mojich streleckých schopností, ktoré mimochodom mal možnosť vidieť iba raz, ale z druhej strany nevedel som si predstaviť, že v optike možno budem mať rovnakého vekom, i keď na opačnej strane v radoch nepriateľa, ktorý ohrozuje životy nás všetkých .
V tých momentoch, keď som Mauserovku zbavoval vazelíny, montoval a demontoval optiku stále dookola, aby ma to nezaskočilo v prípade rýchlého použitia,som nemohol vedieť ako sa zíde . Samozrejme, že pokyn veliteľa palebne posilniť jednotku nás znepokojil natoľko, že sme to rozoberali, špiritizovali o tom, ale na druhej strane doteraz všetky rozhodnutia majora mali ako hlavu, tak aj pätu a nebol dôvod straty dôvery.
Vtedy v tejto časti Nemecka Sigmaringen sme vôbec netušili, čo ma náš veliteľ za lubom, keď nás ešte čakal vraj troj-štvordňový presun. Ale opäť náš šofér zaúradoval a že vraj ideme do Rakúska, čo nami aj teda trhlo, veď do Maďarska je kúsok a domov na Slovensko sa už ľahko dostaneme.
Asi takáto naivita nami vtedy lomcovala. Ako keby nebola vojna, ako keby všade vôkol neboli vojská a jedno či už, Nemci, Američania, Rusi, ale boli ozbrojení a vystrojení, asi tak ako dnes my, čo v očiach Nemcov by sme boli považovaný za dezertérov, a to bol bez reči vtedy znamenalo okamžite vykonaný trest smrti zastrelením a v očiach spojencov by sme určite ako inák boli ako nepriateľská jednotka, možno so šťastím ak rýchlo zahodíme zbrane, zdvihneme ruky nad hlavy a americký seržant bude natoľko duchaprítomný, že aj napriek tomu všetkému nedá rozkaz k streľbe .
Bola to až príliš zapeklitá situácia v ktorej sme sa nachádzali, ale nám sa fakt nechcelo položiť naše životy za niečo, niekoho, čo nám nič nehovorilo a nikdy, nielen nás, neoslovilo. A to teda táto šialená vojna s jej precíznym a neprestajne aktívnymi obrovskými mlynskými kameňmi na ľudské osudy stále mlel, mlel . Nie my sme nechceli byť súčasťou akýchsi povojnových štatistík v počte padlých, nezvestných, popravených, dokaličených....
Na scénu, opäť ako už neraz nastupuje náš šofér: Že vraj, spojenci začali ofenzívu na severe, obsadili Coblenz a zastavili sa pred Duseldorfom a major stratil s dôstojníkom, ktorý nás vyslal do Alp kontakt . Ale vraj pokračujeme podľa plánu len nevedel presne kam, ale vraj to Rakúsko platí .
Jarné počasie po tak dlhej a krutej zime, ako bola v roku 1944-1945 nás hrialo nielen na tele, ale aj oči mali možnosť si prísť na svoje, keď podbeľ okolo potokov sa žltil, kríky a stromy pučali a obrovské fialové kolesá šafránu nás sprevádzali skoro celým pohorím Schwarzwald až do Sigmaringen .
Len čo sa vrátil nákladiak vyrazili sme .Bola už tma, ale cesty mali Nemci, no oproti naším, tak kvalitné, že sa to ani nedalo porovnávať. Už v tých časoch Nemecko lemovali diaľnice, ktorá mimochodom pri našej druhej misii, bola zo tri kilometre od našej ubytovni, kde sme často mali aj výjazdy na úprat po leteckých útokoch na vojenské kolóny .
Niečo po polnoci sme postáli alebo museli postáť, keď nás zastavila posilnená hliadka tvorená iba z príslušníkov SS . Vraj v okolí šarapatia spojenecké diverzné komandá prezlečení aj do uniforiem Wehrmachtu a SS .
Pod kontrolou obrneného transportéru a motocykla so sajdkou s namierenými guľometmi na naše nákladiaky sa presúvame najskôr na veliteľstvo SS, kde asi máme dokázať, že sme opravdivými príslušníkmi nemeckej brannej moci, čo bol z našej strany trocha jazykový problém, pretože naša Nemčina bola skôr nárečím Nemcov, ktorí u nás žili už skoro sedemsto rokov.
Dobrým znamením bolo, že majorovi dôstojník SS musel uveriť lebo nedošlo k nášmu odzbrojeniu. A tak sa pomaly presúvame na blízku farmu, kde sa má zo strany vysokého dôstojníka SS zistiť pravosť našich dokladov a overiť rozkaz nášho presunu .
