Mať šestnásť a byť vždy pripravený splniť rozkaz zabíjať, i keď bol vojnový čas, verte všetci, ktorí čítate tieto riadky, nebola bohvie aká výhra . Ale keď už, a stalo sa, že som bol aj s mojimi druhmi nechtiac zatiahnutí do tohto hnusného vojnového šialenstva, a nebola to vojna naša, držali sme sa striktne toho, čo nám počas štyroch rokov vo výcviku vtĺkali do hláv : " Zabi ! Nedaj sa zabiť ! Život máš iba jeden a bojuj, trhaj sa oň. " I keď boli tam aj také drísty ako : " Bojuješ za nové Maďarsko, bojuješ za Korunu, bojuješ za Horthyho ." Možno na niekoho tieto demagogické bludy platili, ale u nás v našej jednotke takáto propaganda nemala žiadny úspech . Samozrejme, boli sme hrdými Maďarmi, ale o nič viac a o nič menej, ako naši predkovia . Štyri roky sa prelievala aj maďarská krv na východnom fronte, ale v žiadnom prípade to nebolo v prospech Maďarov, aj keď znovu oživenie Uhorského kráľovstva pre vtedajšiu moc bolo veľmi lákavé a dnes po viac ako sedemdesiatich rokoch musím povedať, že to myklo každým Maďarom . Ale zbytočne veľké oči . Nakoniec to skončilo presne tak, ako po prvej svetovej vojne a pre nás Maďarov žijúcich mimo územia Maďarska ešte horšie, keď Benešove dekréty nás ako spojenca Hitlera nadlho vyradili z občianskeho života a dokonca dovoľovali s nami čenčovať v rámci výmeny a presúvať hore dole po republike, ako dobytok . Ale vojny sú už raz také a keď skončia, víťaz určuje pravidlá . A tak Maďar v Európe je naďalej roztratený hore, dolu, tam ostrov, i tam ostrovček, ale väčšina vždy túžiaca mať hlavné mesto Budapešť .
Presun nebol až tak náročný. Neťahali sme so sebou metráky munície,ani poľnú kuchyňu, iba naše batohy, potrebné nástroje na spojarinu a hlavne krompáče,lopaty, sekery, pílky, vrtáky .
Keď sa dalo a lesný porast a okolité hory nám slúžil ako dobré maskovanie bez obáv sne sa presúvali aj dennou hodinou, ale vtedy sme sa mali na pozore a aj fúkacia harmonika ostala niekde v " kešeni ", pretože nie všade bol predsa kompaktný kryt lesného porastu a americkí letci v tej neskutočnej situácii, že sú jedinými pánmi neba boli strašne vymýšľaví a bolo im jedno, či sú v ich priezory 12,7 mm guľometov cyklisti, jazdec na koni alebo zrovna kravský povoz. Mali dostatok munície, dostatok paliva a viem si predstaviť, že im ich nadriadený húdli do hláv , aby decimovali celé nepriateľské územie, čo určite napomôže ľahšiemu a najmä s nižšími stratami postupu americkej pechoty .
Už v oblasti podunajska v okolí Sigmaringen, po necelých troch dňoch väčšinou pochodu, ako presunu nákladnými vozmi sme postáli v kryte lesného porastu a čakali na stmievanie sa . A rozhodnutie veliteľa bolo veľmi správne, pretože v priebehu ani nie pol hodiny sa nad oblasťou ukázalo niekoľko lietadiel, ktoré pravdepodobne na základe vzdušného prieskumu zaútočili na niektoré budovy a okolie mestečka zahalili kúdoly dymu .
Ihneď po skončení leteckého útoku vydal major rozkaz pokračovania v ceste. Samozrejme, že sme smerovali do mesta a už ako neraz našou úlohou bolo pomôcť zraneným .
V plameňoch bolo niekoľko budov, ktoré sa nachádzali skôr mimo centra, teda americkí letci išli na istotu. Dve prízemné drevené budovy slúžili najskôr ako ubytovne pre vojsko, ale boli prázdne . Tri, rozmermi dosť veľké haly boli tiež poškodené a horeli. Tu už boli mŕtvi i zranení a všetko mladí vojaci strážnej jednotky, pretože to boli armádne sklady najmä s vojenskou výstrojou, konzervovanými potravinami, ale ako sme neskôr zistili aj s malým zbrojným a muničným skladom .
Hneď vo vstupnej bráne boli dvaja mŕtvi chlapci v polovojenskom ustrojení, ktorí naivne najskôr zo svojich Mauseroviek strieľali na útočiace lietadla . Nebol to dvakrát príjemný pohľad. Jeden z chlapcov musel dostať plný zásah projektilu do hlavy, pretože tam kde mala byť hlava boli iba akési franforce kože . Druhý mal zásah do trupu a takáto raž akou boli letecké guľomety amerických stíhačiek vyzbrojené dokáže s ľudským telom narobiť pre tých, ktorí zabitých pochovávajú, veľmi nepríjemný nielen pohľad, ale aj traumu na celý život .
V areály vojenských skladov sme ošetrili troch chlapcov v našom veku. Všetci mali zasiahnuté buď ruky alebo nohy, ale takým spôsobom, že u dvoch bola nutná amputácia. My sme zastavili krvácanie a dali injekcie proti bolesti a urýchlene jedno naše auto mladých vojakov zaviezlo na ošetrovňu na opačnej strane mesta, kde bol aj chirurg .
