Po zničení poľného letiska americkým letectvom ostala naša jednotka fakticky bez bojového zadelenia a nečinne zopár dní sme sa iba tak povaľovali, pomáhali na farme a čakali, čo s nami bude . Počasie posledných dní bolo priaznivé natoľko, že americké letectvo si bez problémov korzovalo po nebi akoby nič. Strieľali po všetkom čo sa na zemi pohlo, ale našu farmu už veľmi dobre poznali a i keď ponad ňu boli časté prelety, útok sa do nášho odchodu nekonal .
v agónii fašist.Nemecka boli obetované aj vojaci-deti...
Nakoniec predsa len prišlo rozhodnutie z veliteľstva brigády a vraj na požiadanie z vyšších miest, ako nám tlmočil náš šikovný nemecký šofér, máme predsa len prejsť do Alp, presné miesto nevedel ani on, kde sa vraj formuje obrana, a my tam budeme zaradený opäť ako spojárska jednotka .
Vyfasovali sme stravu vo forme mäsových konzerv, suchárov, margarínu a marmelády na sedem dní a podľa rozkazu sa naše presuny budú konať iba v nočných hodinách a ak poveternostné, prírodné podmienky dovolia, tak aj dennou hodinou .
A tým pádom z našej strany bola istota, my v tejto obrannej línii 7.armády si na postupujúcich Američanov najskôr nevystrelíme, čo mnohokrát v našich nekonečných diskusoch bolo sporom, kde a kedy a ako sa vzdať amíkom. Jednota v názore nebola, ale ak by na nás strieľali, my streľbu nebudeme opätovať, ale na to zasa padol názor: Veď by nás postrieľali ako bažantov na poľovačke, takže ani v tom nebola bohvie aká jednota .
No pravdu povediac nevedeli sme presne ako sa zachovať, ale vedeli sme naisto, že proti Američanom sa nám bojovať nechcelo a nielen proti ním, ale proti nikomu, i keď jednota bola v tom, že vždy budeme brániť jeden druhého nech je to pred kýmkoľvek .
Majiteľ farmy aj mal snahu presvedčiť veliteľa, aby vraj ponechal troch chlapcov na výpomoc a že on to zariadi aj v Berlíne, ale ani jeden z nás nechcel v žiadnom prípade ostať u toho starého a lakomého frfloša .
Jednotka vyrazila hneď po zotmení. V autách boli namontované splyňovače na drevo a tak v kopcoch Schwarzwaldu sme viac išli po svojich, ako viezli . A tak prehodené pušky cez pleco, patronentasche na opasku, prilby a plecniaky na korbe auta a mnohokrát bolo aj tak, že v strmých kopcoch sme nákladiaky museli postrkávať, aby sa nemuseli ponechať niekde v doline .
Toto slimáčie tempo nevadilo nikomu a viditeľne ani nášmu majorovi, ktorý dokonca po každom dosiahnutí kopca nariaďuje oddych . Nedával najavo svoje pocity doposiaľ všetky rozkazy splnil do bodky, ale zasa ani svoj a ani naše životy, ako aj zdravie nemienil riskovať, čo dokazovali aj jeho každodenné rozdeľovanie jednotky do práce, keď vždy prizvukoval na bezpečnosť, opatrnosť, zbytočné neriskovanie a hrdinstvo .
Major aj napriek tomu, že sme doteraz spolu niečo prežili a vedel o našej spoľahlivosti sa choval ako typický nemecký oficiér, ale zasa nie hore nos, ako sme to často videli u iných, no svoj odstup si držal vždy. Nikdy sme nevedeli, čo si myslí, aký má názor a pretože sme ho mali radi často bol o ňom aj rozhovor . Ale predsa len o niečom sme boli presvedčení: Mal o nás strach a vždy nás bral ako chlapcov, i keď nám to nikdy nedal najavo .
Vždy pri rozdeľovaní do práce na ranných rozkazoch, ako aj počas celej doby velenia našej jednotke nás bral, ako iných vojakov Wehrmachtu .
Nikdy sa nestalo, aby sme vydané rozkazy majora nesplnili .
Vždy sme konali v zmysle toho, ako to do nás štyri roky vtĺkali na predvojenskom výcviku:
" Rozkazy nadriadených veliteľov sú od toho, aby sa plnili a splnili. Veliteľ je aj od toho veliteľom, že ak vydá rozkaz presne vie, je presvedčený, že jeho splnením je najlepšie riešenie danej situácie, no zároveň aj ten veliteľ, ktorý vám dá priamy rozkaz, má svojho veliteľa, ktorý mu možno ten rozkaz udelil . A prečo je teda rozkaz veliteľa jediným vaším Božstvom? Preto, aby bol v armáde poriadok, disciplína, čo sú základné atribúty úspešného vedenia každej vojenskej akcie. A ak by toto neplatilo, tak čo by sa udialo ? No bol by všade bordel, chaos a to sú so zbabelosťou, zradou najväčší nepriatelia každej armády . "
