Prvou a dlhšou zástavkou transportu bol Krakow, kde nám gardisti konečne otvorili dobytčiaky, ale až po príchode posíl nemeckej polície, s ktorou obsadili ulice okolo železničnej stanice a dali nám možnosť pošpacírovať sa po tomto starobylom meste, ako aj občerstviť čajom, a kto mal nejaké jedlo, tak podeliť sa s kamarátmi alebo kúpiť chlieb v blízkom pekárstve, ale skoro nik nemal peniaze a ak predsa, tak maďarské pengo, a tie nám boli v Poľsku nanič . Gardisti, ktorí samozrejme fasovali na celý transport čítajúci asi dve tisícky chlapcov, aj jedlo, deky, oblečenie, to najskôr ešte v Košiciach pod rukou rozpredali, nakúpili pálenky,tokajského vína,klobásy, šunku, slaninu a tak si hoveli počas celej cesty, pričom nás nechali o hlade, smäde, v zime,ako nejaké hoviadka . Až na druhý deň po opätovnej dlhšej zástavke,tentokrát to už boli Čechy a Praha, kde nám už nedovolili vystúpiť z vagónov aj z toho dôvodu, že český jazyk bol pre väčšinu v transporte veľmi blízky. Aj keď gardisti boli odnekiaľ z centrálneho Maďarska a Budapešti, veľmi dobre vedeli, že skoro všetci sme sa narodili v Československu a mnohých z nás učili na školách českí pedagógovia, čo aj bola pravda.
Presun ešte deti do obranných pozícii...
Aj na priek tomu, že nám dané rozkazy sa z našej strany plnili do bodky, predsa len sme tušili, že maďarskí gardisti s nami nehrajú čistú hru. Aj keď nás tentokrát nemienili,tak ako v Krakowe, pustiť na perón, buchotom a kopaním do dvier dobytčiakov sme narobili na Pražskej železničnej stanici taký rozruch, že sa o to začali zaujímať i nemeckí dôstojníci, ale taktiež mnohí Česi, pretože to bolo na Pražskem Hlavním nádraži.
Nakoniec veliteľ Šípových krížov rozmiestnil gardistov po celej dĺžke vlakovej súpravy a dovolil aj na naliehanie vysokého dôstojníka Wehrmachtu, pootvárať dobytčiaky, bez možnosti vystúpiť na perón .
Cez českých železničiarov, ktorí kontrolovali technický stav vagónov sa po peróne rozniesla správa, že je to transport zo Slovenska a Košíc . Aj napriek prítomnosti ozbrojených gardistov pri dobytčiakoch, mnohí Česi odvážne sa dostali až k vagónom a kričali: " Kluci, vy jste z Košíc? Vy jste slovenšti kluci?, " keď sme pritakali, že áno, po celej stanici bolo počuť výkriky:" To jsou naši, to jsou Slováci... " a v priebehu niekoľkých minút sa okolo vagónov nahrnul dav ľudí, ktorí ak sa dozvedeli, že sme hladní a že dva dni sme bez jedla, bez vody, donášali nam housky s párkem, čaj, koláče, chleba a vypytovali sa :" Kluci, kám vás vezou ? Řekněte nám, kde jsou už Rusove ? " Náš vagón sa dostal asi do najväčšej pozornosti, pretože jednak bol prvým v transporte, ale taktiež najviac poznačený po útoku ruských " Ratov, " čo sme aj tým najzvedavejším vysvetľovali prečo je náš vagón ako rešeto. Všetci sa iba čudovali a mnohí neveriacky krútili hlavami, keď sa dozvedeli, že nik z nás po tomto ruskom leteckom útoku nebol ani škrabnutý.
Na hurhajk okolo nášho transportu reagovali aj gardisti, no márne mávali samopalmi a vykrikovali: " Eltávolodik, eltávolodik, menj el... nem nem megengedhetetlen ! " ...nik im nerozumel, až po nejakom čase prišli českí četníci a ľudia aj cestou ich nám nepretržite posúvali jedlo a horúci čaj do vagónov .
Pod dlhých týždňoch ma hrial dobrý pocit, že predsa len niekomu na nás záleží, i keď to bolo iba zopár kúskov chleba, hlt teplého čaju, ale najmä vrelé ľudské slovo, ktorému sme rozumeli, a starosť, pretože v mnohých očiach českých matiek sme videli aj slzy a obavu , určite presne takú istu, akú mala moja mama, keď jej bolo povedané,že nás odsúvajú .
Tento moment: "Vrelosti Českého člověka na Hlavním nádraží v Praze koncem prosince 1944, " aj napriek tomu, že to bolo pred 65 rokmi, sa mi natrvalo vryl do pamäte, ako jeden z najjasnejších momentov transportu nás vtedy ešte len šestnásťročných detí, a vždy, keď naň spomínam, čo je práve vo Vianočnom čase, nedá sa mi ubrániť slzám, asi tak, ako teraz, keď rozprávam túto epizódu životného príbehu môjmu najstaršiemu synovi Jozefovi.
Po necelých troch hodinách zastavenia v Prahe, už za tmy sa transport pohol a ako sme sa od českých železničiarov dozvedeli, vraj konečná má byť Rakúsko a Linz , čo bola aká taká a prvá správa kam smerujeme .
Keď sme zistili, že sme v Prahe, čo je akousi kuriozitou, že ako občan Československej republiky som sa predtým do hlávného mesta nedostal, asi podobne ako nik z mojej rodiny a Prahu som poznal jedine z kníh , i častého rozprávania našho českého riaditeľa školy, jeho českých kolegýň a kolegov, ale dnes, ako občan Maďarského kráľovstva som v Prahe, síce iba na hlavnom nádraží, ale predsa, aj to sa počíta.
