Tento skutočný príbeh, príbeh môjho otca sa odohrával v rokoch 1944 až 1956 v štátoch Maďarsko, Slovenský štát/1939 - 1945 /, Poľsko, Protektorát Čechy a Morava, Rakúsko, Nemecko, Francúzsko, Československá republika...
Dymiace lietadlo opustilo náletový priestor, ale ostatné naďalej pikovali na kolónu a spôsobovali obrovské straty v ľuďoch ako aj technike. Ja som mal za rýchlopalným protilietadlovým kanónom také šťastie, že sa ma nechytila ani jedná americká guľka. Priateľ neustále doplňoval strelivo a ja som pálil, až som sa spotil.
Keď sa amíkom minula munícia zamávali krídlami a odleteli smerom Francúzsko. My sme sa v tomto čase nachádzali podľa mapy asi sedemdesiat kilometrov od Shwarzwaldu a podľa feldwebla toto malo byť naše miesto, kde si vraj:" Vybojujete svoju vojnu ! " No toto bolo v jeho hlave a nie našej, nám sa zásadne nechcelo bojovať za niečo alebo niekoho, čo nám nič nehovorilo. Je pravdou, že veliteľ vo výcviku levente sa snažil do našich detských mozočkov vštepiť: " Všade kam vás pošlú so zbraňou v ruke budete hájiť záujmy veľkého Maďarska," no my aj s našimi rodičmi sme to mali v paži.
Američania nechali na ich bojovom poli paseku, krik, nárek, horiaca technika, smrad po spálenom mäse, horiacej nafte, kúdoly dymu všade mŕtvoly a mnoho zranených. Toto bol aj náš čas, čas pomáhať, kde sa len dá. Ešte nám neuschla krv od prvého náletu, ale nič sa nedalo robiť. Veliteľ chodil od jedného k druhému a doslovne kričal: " Ošetrujte iba tých, čo majú šancu prežiť ! "
Po chvíli som ja a moji kamaráti boli ako mäsiari, priškrcovali sme rany, kto mal obväzy obviazal zranené, telá, podávali morfium, mnohí si trhali košele a tak mali snahu upchať rany. V priebehu asi jednej hodiny sa naša jednotka sústredila vedľa upchatej cesty s horiacimi vozmi, aby veliteľ zistil stav mužstva. Zázrakom ako aj po prvom nálete nebol nik zranený, ale krvavý sme boli všetci do jedného. Autá našťastie vydržali nálet, takže po uvoľnení cesty špinaví, zakrvavení sme pokračovali smer Západný front.
Počas cesty som sledoval zamyslené detské tváre mojich priateľov, zavládol v nich smútok, podobne ako u mňa, Veľa mŕtvych sme videli aj v Košiciach a po prvom nálete, ale byť priamym svedkom ako pred tvojimi očami zhasínajú mnohé životy, podobne ako my aj mladí, to sa nám vo výcviku ani nesnívalo. Ak by vojna mala byť taká, akú sme aj teraz videli na vlastné oči, keď trpia aj civili a je to jedno, či deti alebo starenky, my takú vojnu nechceme. Doma z rozhlasového vysielania BBC Londýn som vedel, že za vojnové šialenstvo mohlo Nemecko na čele s fanatikom Hitlerom a my Maďari sme ho v tom podporovali. *Tisícky mladých životov maďarských vojakov na Dnepri a celkovo na východnom fronte sa nedá zabudnúť.
Z vyjadrení veliteľa jednotky cieľ našej cesty je iba niekoľko kilometrov severozápadne a vraj nebudeme zaradení priamo na bojovú líniu, ale do služieb pre front. Vraj budeme zabezpečovať telefónne spojenie v rámci oblasti, kde budeme slúžiť.
