Príbeh o službe v armádach 4 štátov mi vyrozprával dnes už môj nebohý otec / 28.8.1928-21.11.2017 /. Sľúbil som, že jeho príbeh vyrozprávam. Stalo sa. Na blog idnes som uverejnil jeho ságu v 76 častiach :" Zabi a nedaj sa zabiť. "
Dnes by som chcel pokračovať v rozprávaní o službe v armádach štyroch štátov a to 12. časťou. Otec pôsobil a prechádzal týmito štátmi Európy : Maďarsko, Slovensko, Poľsko, Protektorát Čechy a Morava, Nemecko, Francúzsko a nakoniec aj všade dobre, ale doma najlepšie, Československo.
Pfaffenhofen bolo staré historické mestečko neďaleko Ingolstatdu. Toto bola naša výcviková stanica. Mesto bolo zatiaľ ušetrené spojeneckých náletov, čo sa o Ingolstadte hovoriť nedalo. Boli sme tam vziať niekoľko ukrajinských chlapcov, ktorých poslali do podzemnej fabriky na výrobu protilietadlových diel.No tu sa anglo- americké letectvo vyšantilo poriadne. Pravdepodobne vedeli o tejto fabrike, ktorú fakticky nebolo možné letectvom zničiť, bola totiž pod zemou. Spojenecké letectvo taktiež zhadzovalo hliníkové fólie na rozvody vysokého napätia so zámerom prerušiť dodávky elektrického prúdu. Po náletoch naša jednotka v okolí Ingolstadtu chodila strhávať fólie, taktiež sme boli svedkami náletov amerických lietadiel na neďalekú diaľnicu, tu nás nútili zbierať mŕtvych, ktorých sme zvážali do najbližších dedín, kde boli pochovaní. Taktiež sme sprejazdňovali diaľnicu.
Ako vojaci wehrmachtu sme mali žold, ktorý nebolo v podstate kde utratiť. Jedla bolo dostatok, fasovali sme aj cigarety. Ja som pravidelne chodil k sedliakovi a kupoval mlieko a syr alebo vymenil za cigarety, tabak.
V porovnaní s levente bol náš výcvik nenáročný. Fyzičku ako dedinskí chlapci, ale aj predvojenským výcvikom sme mali veľmi dobrú. Veliteľ výcviku sa dohol so sedliakmi, že počas nediel a vo večerných hodinách, kto má záujem môže vypomáhať gazdom na farmách. Mužskej pracovnej sily bolo úboho málo. Skoro na každej väčšej farme pracovali ukrajinské deti vo veku štrnásť, pätnásť rokov s ktorými som si veľmi rozumel. Jazyk bol blízky a boli medzi nimi aj chlapci a dievčatá, ktoré rozprávali maďarsky,
Na tomto vojenskom výcviku sme sa nenudili. Nemeckí vojaci, ktorí nám velili a učili nás vojenskému remeslu boli všetko invalidi, ktorí prešli tuhými bojmi, či vo Francúzsku, na Ruskom fronte, ale aj Juhoslávii. Teoretické sračky jednoducho u nich nemali miesto, všetko čo sme sa dozvedeli boli prakticky upotrebiteľné znalosti v boji.
Bohvie kde skončili naše listy najbližším, nik z nás nedostal odpoveď, žiadnu poštu. Pravdepodobne ani nevedia, že sme v Nemecku. Šípove kríže, ktoré nás odvliekli z Košíc do Drážďan boli okamžite poslaní na východný front, takže naším nemal kto povedať kde sme a čo robíme.
Od nového veliteľa, rakúskeho majora sme sa dozvedeli, že výcvik každým dňom skončí a my budeme odvelení na západný front, ale presne kde, to nám nepovedal, vraj sa iba čaká na autá. Od nemeckých vyslúžilcov sme vedeli, že na oboch frontoch sa urputne bojuje. Ešte z domu zo správ sme vedeli, že Nemci stratili Rím a Rusi sa zastavili pred Waršavou, veď ani tak ďaleko sme nemuseli chodiť, Nemci sa tuho držali neďaleko Košíc na Dargove.
