Slúžil som v armádach štyroch štátov / 62. /

Najväčšiu bezmocnosť zažil otec, keď boli transportom po železnici prevážaní z Košíc do Nemecka a pri Kysaku ich napadli ruské stíhačky. V transporte s dvoma lokomotívami bolo dve tisíc chlapcov. Dvere na vagónoch zvonka zaistené

                            ... náš vagón bol ako rešeto, triesky lietali okolo, našli sa takí, čo dvere pootvárali na celom transporte. Chlapci sa rozutekali po okolí, zaľahli a čakali. Náletu nebol koniec, rozstrieľali lokomotívy a poľovali na mladých šestnásť sedemnásť ročných maďarských vojakov bez zbrane, ktorých celá vojenská výstroj pozostávala z čapice. Mŕtvych a zranených nechali Šípové kríže vedľa trati. Otcovi sa navždy vrylo do pamäti nariekanie, vzlykanie ranených a teraz videl, akí bez zľutovania barbarskí boli maďarský fašisti.

                               Ištván si ešte zopárkrát potiahol z cigaretky a išli sme po robote. Stále prebiehali boje, Nemci sa nie a nie vzdať, munície mali dostatok, tak to do nás šili a my od dom k domu postupovali a pravdupovediac mali sme  toho plné zuby. Fašisti sa držali hotela, bola to veľká dvojposchodová budova, tanky mali  dobru pozíciu a tak tam pálil od vstupu na námestie, ale Nemci sa držali zubami nechtami. Mali obrovské straty, no streľba neutíchala.  Nakoniec naše tanky rozstrieľali celú budovu, no stále nebol koniec. V uličkách a domoch sa stále bojovalo, fanatickí fašisti, väčšinou všetko veľmi mladí chceli za každú cenu zomrieť, ale našim sa už zomierať nechcelo. A tak kde sa nedostali tanky sme museli my pešiaci. 

Boli sme schovaní za rozvalinou a spolu s Ištvánom odstreľovali dom naproti. Guľomet a niekoľko strelcov držali uličku. Nakoniec guľomet bol zlikvidovaný bazookou a my sme postúpili do útrob domu. Nemci najprv mali snahu nás odplašiť granátmi, ale my sme to očakávali. Nakoniec to skončilo tak, že sa zopár fašistov vzdalo, všetko mlaďasi. Koľko zabili, zranili našich to sa nevedelo, no amíci si ich podali pažbami a kopancami. Stále sa ozývala streľba, naši dobíjali posledné opevnenia odporu.

Ostávalo ešte očistiť dva domy. Našim sa už nechcelo bojovať. Fakticky toto už bol koniec vojny, apríl 1945, všade vôňa jari a my sme sa tu zapodievali s faganmi, fanatikmi z Hitlerjugend a SS. Chlapci sporadicky strieľali na dom, akoby na niečo čakali. Áno, boli to bazooky, ktorými zasypali oba domy a bolo po boji. Bolo nutné skontrolovať, či niekto neostal nažive. Spolu s Ištvánom a ešte štyria sme si vybrali najbližší dom. Nasadil som si bodák. Dom bol v podstate čistý, až na jedného všetko mŕtvi . Nemca sme ošetrili, odtrhlo mu pravú ruku, mohol mať pätnásť.

Ištván si opäť zašúľal svoju cigaretku, sadol na obrubník a pofajčieval.  -  Jozef, dnes stačilo, mám plné zuby zabíjania. Sadol som povedľa, siahol do batoha a Ištvánovi podal krabičku cigariet: " Aby si nemusel každú chvíľu šúľať "  Ištván sa usmial :   - Kesenem...  vytiahol som čokoládu z rána, to bol môj obed aj olovrant. 

              ...