Chlapci mimo domova vo vojenskom mundúre ťažko znášali odcudzenie sa svojim blízkym. Z rozprávania môjho otca viem ako hltal už doma nové správy. Stará mama už nežila. Zomrela, keď sa o dedinu bojovalo. Boli to neúprosné boje a ..
keď do záhrady spadol delostrelecký granát babka sa tak zľakla, že dostala infarkt a na mieste aj zomrela. Pohreb nebolo možné vystrojiť, hrobár odmietol vykopať jamu a tak milú starú mať pochovali do spoločného hrobu s padlými ruskými vojakmi. Aj taká bola druhá svetová vojna.
Nemci, všetko Wermacht vedeli, čo robia. Boli by zbytočné obete a tak sa celá brigáda vzdala. Veliteľ práporu predstúpil pred veliteľa brigády, ten mu podal opasok s pištoľou, zasalutovali navzájom. Velitelia rôt vyčlenili vojakov, ktorí mali prehľadať nemeckých vojakov. Do osobnej prehliadky vybrali aj mňa. Bolo to jednoduché a šlo to rýchlo. Väčšinou zajatci mali u seba osobné doklady, ešusy a lyžicu a poniektorí aj vreckové nože, ktoré sme zhabali. Kontrola trvala necelé dve hodiny. Potom z každej roty vyčlenili vojakov, ktorí mali odprevadiť zajatcov do zajateckého tábora.
Toto bol deň, kde americkí vojaci v našej jednotke nezomierali. Aj služobne starší vojaci v našej jednotke tvrdili, že od vylodenia sa im také niečo nestalo. Mesto fakticky ostalo nepoškodené, až na pár domov, ktoré po zásahu našej delostreľby dostali zásah. Podľa veliteľa sme dostali do rána voľno a vraj sa máme ubytovať buď v škole, na fare alebo súkromne. Veliteľ dal doslovný rozkaz: " Nerabovať ! " A tak sme nerabovali, rozliezli sa po hostincoch, baroch, poniektorí si v pekárni vyžiadali pečivo a čerstvý chlieb. My spolu s Ištvanom sme dostali chuť na bavorské párky, čerstvé pečivo, priateľ na krígel piva a ja na ovocnú limonádu. A tak prvý väčší hostinec bol náš. Viala z neho biela vlajka a už tam bolo zopár amíkov. Nemčinu som mal v malíčku a tak objednávka bola veľmi rýchla, pričom keď som spustil tu ich reč majiteľ sa pousmial a poďakoval.
