Slúžil som v armádach štyroch štátov / 47. /

Podľa veliteľa levente, bolo to v roku 1944 bol môj otec vraj rodeným bojovníkom. Asi preto, že bol fyzický veľmi zdatní a aj teória mu išla veľmi dobre. Granátom hádzal osemdesiat metrov ,z malokalibrovky mal výstrely všetko v ..

                              .... čiernom. No v Maďarskej armáde sa vlastnej zbrane nedočkal, to ho čakalo až v Nemecku. Maďarskí fašisti v počiatku chlapcov potrebovali najmä na prácu : Budovať okopy, podpora nemeckej obrany pri Košiciach ako pomocné jednotky, upratovanie Štefánikových kasárni, aj tak sme tam nachytali vši. Nemci to bolo úplne niečo iné, keď videli v akom sme žalostnom stave, major si predvolal veliteľa transportu a zvozil ho až bol červený za ušami. Nemci nás odvšivavili, okúpali, ostrihali, obliekli a nakŕmili. Potom na nádvorí v kasárňach nás dve tisícky nechali nastúpiť a ukázať veliteľovi maďarského transportu, ako má vyzerať vojak.

                                  Neviem a nerozumiem tomu prečo sa tí Nemci tak urputne bránili, veď ich veliteľom muselo byť jasné, že túto vojnu prehrali.  Opäť sme prískokmi  postupovali vpred a míňali miesta nemeckej obrany s množstvom mŕtvych, zranených, ktorých viacerí amíci dorazili výstrelom z milosti. Bol už koniec lesa a za ním cesta o ktorú sa vlastne bojovalo. Tu sa nepriateľ opäť zakopal a bránil zubami, nechtami z posledných síl.

Bojovalo sa už pekných pár hodín, keby bolo k dispozícii letectvo bol by už dávno koniec, lenže aprílové vlhké, studené počasie s hmlami lietadlám neprialo. A tak my pešiaci musíme túto bitku vyhrať za každú cenu bez ich podpory.  Zaľahnem, namierim moju M1 a čakám na cieľ. Po chvíli znova počujem  typický hvizdot, keď letia granáty z húfnic. Vybuchujú asi dvesto metrov od nás, náš veliteľ opäť riskoval, ale našťastie granáty lietali iba na nepriateľa. Toto by mal byť ich koniec. Skutočnosť je iná. Tie prašivé svine sa stačili zakopať a tak granáty nemali patričný účinok. 

Delostrelecká príprava skončila, my sme sa opäť dvihli a útočíme z troch strán. Nepriateľ mal stále k dispozícii guľomety, ktoré nás donútili zaľahnúť, teda tu časť jednotky, ktorá útočila priamym smerom. A to sme boli my.  V hľadáčiku pušky som mal guľometné hniezdo. Vypálil som všetkých osem rán, prebil a strieľal ďalej. Guľomet sa odmlčal. Takže opäť na nohy a vpred.  Chlapci čo útočili z východu boli najbližšie nemeckej obrany, takže my sme sa dostali k nepriateľovi natoľko, že sme nasadili bodáky. Ešte predtým sa naše granáty premiestnili na Nemcov.

Nebolo to dvakrát príjemné, ale počas útoku som dorazil dvoch bodákom, ako keď pichneš nôž do prasaťa. Celou silou sa zaženieš puškou tak, aby bodák poprípade prerazil hrudnú kosť, rebro a a v rukách zvrtneš zbraňou urobiť čo najväčšiu ranu.  Zranení fašisti mali ešte granáty a snažili sa nás zlikvidovať za každú cenu. Bodáky  spravili svoju robotu.  Ťažko zranených Nemcov sme si nevšímali, tí ľahko dali ruky " Hande hoch... " a ktorí nedali, mali smolu: Zastrelili sme ich. Z nemeckej jednotky ostalo máločo zdravých.