Slúžil som v armádach štyroch štátov / 44. /

Otec hovoril, že najnepríjemnejšie boli situácie, keď museli ratovať zranených, najmä pri náletoch Thunderboltov na presúvajúce sa kolóny, zranených nemeckých vojakov v Košiciach, ktorých vozili z Dargova, kde boli prudké boje...

                        .... a taktiež pochovávanie mŕtvych skaličených tiel na cintoríne v Košiciach. Veľmi nepríjemne situácie boli po nálete na nemecké letisko, kde zachraňovali letcov a personál, najviac otca deprimoval fakt, keď vyťahovali mŕtvych, spálené telá s odlupujúcim sa mäsom od kosti z obhorených budov. Nebol citlivka, vydržal to, no mnohých nadúvalo a vracali a mali psychické problémy.

                           Po dvoch sme začali kontrolu domov v meste, niektoré boli stále v plameňoch. Kontrola bola jednoduchá: Vošli sme do domu, ak bol zamknutý zabúchali sme pažbami, domáci obyčajne samí zdvihli ruky nad hlavu, prešli sa jednotlivé izby, pivnicu, skontrolovali skrine a bolo po prehliadke. Išlo to ako po masle. Vo viacerých domoch boli hrnce na sporáku, kývli sme na domácich, vzali taniere, príbor a jedli, určite to bolo lepšie, ako to čo nám predložili z poľnej kuchyne. U jedných boli buchty, tak sme si nastŕkali do batoha, na večeru budú dobré. Nič závažné sa nezistilo, iba v jednom prípade sme natrafili na invalida s vozíkom, bývalý vojak, ako sme zistili z fotiek.  Kontrolu sme skončili až podvečer.  Všetko bez zbrani, nič podozrivé, z našej strany bolo všetko v poriadku. Civilistov sme v žiadnom prípade nešikanovali, i keď viacerí mali obrazy s Hitlerom.

Presunuli sme sa do tábora, kde sa už parilo z poľnej kuchyne. Vzal som ešus a zobral si kávu. Bola to pravá káva, nijaký pochybný odvar. Pojedal som buchty a zapíjal. Ešte v podvečer som skontroloval pušku, vyčistil ju, teraz bola ona mojou snúbenicou. Muníciu si doplním ráno. Spánok prišiel okamžite, nikdy ma nenapadlo sumarizovať deň. Vždy ma viedli myšlienky k mojím najbližším a tak sa zaspávalo najlepšie.

Raňajky chlieb, lekvár a čierna káva. Chutnalo. Doplnil som muníciu dostal pár konzerv. Naskáčeme do nákladiakov a vezú nás bohvie kam. Ani neviem, či sme ešte v Nemecku. Alebo Rakúsku ? V podstate asi to ani nikoho nezaujímalo. Čo nás určite zaujímalo bol fakt: Kde je nepriateľ a koľko úsilia musíme vynaložiť na jeho likvidáciu a či aj potom budeme zdraví.