Byť v decembri 1944 vojakom v Maďarskej kráľovskej armáde podľa môjho otca nebolo jednoduché. Im velili Nyilasovci- Šípové kríže a tí sa s nikým nekakali, boli normálne fyzické tresty, taktiež pri úteku hrozil bez súdu trest smrti
... ale najprv mučenie, až potom si musel vojak vykopať hrob a potom ho zastrelili. V takom strachu a obáv žili v Štefánikových kasárňach v Košiciach pod velením maďarských fašistov, ktorí každé ráno hladných, smädných o piatej vyhnali na dvor, bolo tu asi 2000 šestnásť- sedemnásťročných zoradení podľa jednotiek sa mestom presúvali pod bodákmi na železničnú stanicu, kde bolo veliteľstvo Wehrmachtu a tu zadeľovali do určitých prác pre Nemeckú armádu. Toto trvalo viac ako dva týždne a potom dve tisícky chlapcov naládovali do dobytčiakov a odsunuli cez Poľsko, Česko, Rakúsko do Nemecka, najprv do Mníchova, ale tam boli kasárne zbombardované, takže nakoniec skončili v Drážďanoch.
Mŕtvi aj zranení, až na dvoch nepriateľských vojakov boli všetko mladí vo veku devätnásť, dvadsať rokov. Nebol to dvakrát príjemný pohľad. Tí čo dostali zásah raketou z bazuky a našich granátov bolo roztrhaní, vnútornosti im trčali z tela, štyria ešte žili, ostatných sme postrieľali, keď sme vpadli do prvej miestnosti. V živote som nestrieľal na človeka, ale toto bolo principiálne, veď ak nie ja tak mohol to dostať môj spolubojovník, čo nepripadalo do úvahy. Samozrejme mohol so to schytať aj ja. Vystrieľal som celý zásobník. A koľkých som zabil ? Neviem. Pálili sme všetci traja, jeden samopalom. V druhej izbe, oveľa menšia boli mŕtvi traja Nemci, zásah bazukou. Skontrolovali sme celú budovu. Bola čistá.
Všade v uličkách sa ozýval streľba. Nemci odolávali a nepopustili ani meter zadarmo. Z jedného veľkého kamenného domu vyšli nemeckí vojaci s bielou vlajkou nad hlavou. Vzdávali sa. No keď sa dostali do perimetru zbraní ich spolubojovníkov, tí začali na nich páliť, Viacerí padli na zem, ostatní vbehli do budovy.
Po dobití mojej prvej budovy som z ruksaku vybral dva granáty upevnil ich na uniforme a s kolegami sme zamierili na zbytok bojiska. Zaľahli sme za vrecia pred domom a odstreľovali okolité okná, kde sa nachádzal nepriateľ. Naše straty, teda to čo som videl boli minimálne. Postupne sa nám darilo vyčistiť časť mesta. Postúpili sme až k námestiu, kde z dvojposchodového murovaného domu, asi hotel, viala vlajka s hákovým krížom. Okolité domy boli taktiež útočiskom nepriateľa. Toto by chcelo kanón. Dostrel bazuk bol veľký, ale účinnosť do tristo metrov. Tu budeme musieť vyšpekulovať ako sa dostať k hotelu od zadu.
