Keď som si nahrával rozhovory s otcom vždy hovoril: " Buď dobrý človek, veď čo sme oproti hviezdnej oblohe, sme tak krátko na zemi. " Spomínam, ako mi hovoril, keď boli prvý týždeň v Drážďanoch a bol nálet, kúsok od kasárni
... na kostol spadla bomba, bolo to doobeda a bola práve omša. Bombardovanie pokračovalo, ale otec aj s kamarátmi utekali do kostola zachraňovať ľudí. Otec slúžil v armádach štyroch štátov, ale najviac spomínal na službu v Americkej a Československej ľudovej armáde, ako vojak bez zbrane v Pomocnom technickom prápore. U Američanov, ale zažil 2.svetovú vojnu na frontovej línii so zbraňou v ruke. Vedel, že tentokrát bude musieť zabíjať, pretože už sa potvrdilo heslo z predvojenského výcviku levente: " Zabi, a nedaj sa zabiť ! "
V podstate sme nemali veľké straty, pár zranených. Mne sa guľky vyhýbali, vypálil som jeden zásobník do okien odkiaľ nás odstreľovali. Do ulíc mesta sa predsa pohli aj tanky, videl som tri. Do budovy odkiaľ išla paľba na naše postavenia vypálil jeden z tankov dva granáty a bolo po boji.
No toto nebol koniec, smerom k centru, kde neboli poškodené budovy si Nemci urobili palposty a čo sa ukazovalo najhoršie prístup tankom kvôli úzkym uličkám bol nemožný. Musíme to odrieť my pešiaci.. Chlapci s ľahkými mínometmi začali ostreľovať nepriateľské stanovištia a mali úspech. Nemci pred budovami mali vrecami s pieskom urobené obranné postavenia a teraz naše granáty z mínometov ich vyhnali do budov. Postupne sa z budov vyvesovali biele vlajky a tak sme mohli predpokladať, kde sa asi nemeckí vojaci nachádzajú. Nepriateľská streľba neustávala. Boli sme donútení opäť zaľahnúť, domy odkiaľ sa strieľalo bolo stále veľa. V tom nám prišli na pomoc bazooky, ktoré pomaly ale isto likvidovali jeden odpor za druhým, takže využitie nielen proti tankom. No napriek všetkému sme museli budovy osobne prekontrolovať a prípadných nepriateľov zajať alebo zastreliť.
A tak od domu k domu. Môj prvý dom znamenal aj prvý priamy kontakt s nepriateľskými vojakmi, ktorý bol víťazný pre mňa. Domy boli všetko poschodové. Vykopol som dvere a hodil do miestnosti granát. Išiel som od izby k izbe, ale prízemie bolo prázdne. Z horného poschodia som počul vravu a aj streľbu a v tom sa dole schodmi kotúľali dva granáty. Nič iné mi neostávalo len prískokom do vedľajšej izby a zaľahnúť. Ozvali sa výbuchy. V tom do domu prišli dvaja z našej roty, pozreli na mňa, bol som zaprášený od omietky, ukazoval som im, že hore sú Nemci. Pochopili. Schody boli z betónu a po granátoch poškodené. Jeden zo spolubojovníkoch vyšiel na tri schody a nakukol, ozvala sa streľba zo samopalu, Tak toto je blbé. Hore sú živí Nemci a držia pod kontrolou celé poschodie. Z hora bolo stále počuť streľbu z pušiek a samopalov. Stiahli sme sa von. Kolega na diaľku ukazoval amíkovi s bazookou, aby strieľal na tento dom. Po chvíli sa to stalo a my sme pomaly a isto sa štverali na horné poschodie. Nemec so samopalom bol mŕtvy. Do ostatných miestnosti sme vkročili až po použití granátov. Nachádzalo sa tam asi pätnásť fašistov. Ľahko zranení nezložili zbrane a pálili na nás. Všetkých sme postrieľali. Od ostatných zranených sme dali ich zbrane bokom, aby sa nestalo, že to dostaneme do chrbta. Čo mňa osobne prekvapilo a bola to skutočnosť, že zdravotníci po ošetrení našich vojakov, ošetrovali aj nepriateľa. Či ich presúvali aj do lazaretu, to neviem.
