Otec zomrel keď mal osemdesiatdeväť rokov. Päť minút, ako sa pobral na večnosť povedal bratovi: Synku nechaj ma spinkať ! Keď bol čas, vždy spomínal na roky minulé. Ako vojak v priebehu decembra 1944 až január 1946 slúžil
.... v troch armádach. Načo však bol hrdý? Na službu v americkej armáde, kde ako pešiak pôsobil do konca vojny, rysovalo sa, že pôjdu ešte na Japoncov, ale nakoniec dve atomové bomby skončili 2. svetovú vojnu. Pôsobil síce aj v jednotke Waffen SS, ako špeciálna technická jednotka, ale zbraň použil jedine na nízko letiace americké stíhačky, ako aj v prípade náletu na presúvajúcu sa kolónu odstreľoval Thunderbolty rýchlopalným kanónom. Inak nič, v tejto službe nikdy zbraň na spojeneckého pešiaka nepoužil , to aj hovoril americkému dôstojníkovi, čo ho zlanáril bojovať proti Nemcom.
Naši delostrelci si dávali načas. Nemci urputne bombardovali naše pozície, ale väčšina granátov lietala buď za alebo pred, takže straty boli minimálne. Myslel som, že to bude horšie. Vzduch smrdel pušným prachom, na hlavu mi padali konáriky a ja sediac na zadku, sem tam som vykukol, ale každý bol zalezený v svojej diere čakajúc našu delostreľbu a na povel k útoku.
A v tomto momente to prišlo. Naše stopäť milimetrové húfnice pálili na nepriateľa jedná radosť. Trvalo to asi pol hodinu a zasiahli aj nepriateľské delá lebo ostali ticho. Krátko po tejto delostreleckej príprave sa z pravej aj z ľavej strany hrnuli tanky Sharmany a pridala sa aj letecká podpora. Teraz mi boli americké stíhačky vítané. Na pokyn veliteľa sne vyliezli z dier a útočili na nemeckú obranu, ktorá bola už zdecimovaná a fakticky neexistovala. Toto bude boj ulica za ulicou, od domu k domu. Pred útokom som si ešte skontroloval M1, muníciu, upevnil prilbu, dotiahol ruksak a ta hybaj do boja.
Boli to tri kilometre behu, skrčený, na puške bodák, granáty sa mi hompáľali na uniforme. Nepriateľské guľky zatiaľ nelietali, sem tam spadla mína, ale toto bolo v pohode. Kryli sme sa za Sharmanmi, ale nebola potreba. Počas pol hodiny sa pred nami objavilo mesto, ktoré bolo v plameňoch. Tanky pomaly a isto likvidovali nepriateľské hniezda s guľometmi, zatiaľ fungovalo niekoľko nemeckých protitankových diel, ktoré nám zapálili tri tanky. Chlapci povyskakovali z tankov a kryli sa, streľba na náš postup nás donútila zaľahnúť a páliť na nemecké pozície. Bolo to ďaleko. Ja som muníciu šetril, chcelo by to ešte aspoň sto metrov, potom by sa aj dalo Nemcov postrašiť. Dopredu som postupoval plazením a prískokmi, podobne to robili všetci z nášho práporu. Tanky zlikvidovali všetky protitankové delá a tak sa postup zrýchlil. Nemecké guľomety si zamerali prvú líniu a pálili, no naša obrnená technika ich jeden po druhom likvidovala.
Obrancovia mesta sa urýchlene sťahovali do blízkych domov a nevyzeralo, žeby to chceli vzdať. Ako som vravel, bude to boj dom o dom a tu nám už tanky pomôžu, iba minimálne a môžu sa stať ľahkou korisťou nemeckých protitankových pästi. Vchádzame do prvej uličky a kryjeme sa popri múroch. V tom z oproti okna zašteká guľomet a streľba z pušiek a samopalov, jeden z našich to schytal do nohy. Ostatní sa plazíme okolo múrov tak, aby sme mali guľomet v hľadáčiku našich pušiek. Popri múre ťahajú M2 jeden z najlepších guľometov, tiež chcú mať pod prstom oproti ulicu. Nemecký guľomet to berie zo široká, takže máme ho v hľadáčiku, tak isto ako M dvojka. Pálime na tretie okno zhora a ostatné okná. Guľomet sa odmlčal.
