Môj otec mi vždy rozprával: Váž si každej minúty života. Vážim si, hlavne keď mi vyrozprával jeho životný príbeh šestnásť - sedemnásťročného mladíka, ktorý do 1946 roku slúžil v troch armádach a v 1947 aj v Československej armáde.
V roku 1944 som bol donútený vstúpiť v Košiciach do Maďarskej kráľovskej armády. Po dvoch týždňoch logistickej výpomoci Wermachtu / nakladanie, vykladanie, rozvoz munície, ošetrovanie zranených, nakladanie zranených do zdravotníckych vlakov, príprava a rozvoz menáže, pochovanie mŕtvych, atď. /, ktorý sa v tom čase bránil v priesmyku Dargov, asi 30 km od Košíc. Po štrnástych dňoch nás fašistické Šípové kríže nastrkali do dobytčiakov, bolo nás asi 2000 a transportom pod bodákmi vyviezli do Nemecka, kde po výcviku nás zaradili do Waffen SS Hunyadi 25.divízia a podľa všetkého sa s nami plánovalo bojovať proti Rusom, ale osud nám, našej jednotke prial a tridsiatich Čechoslovákov vyslali ako špeciálnu jednotku na juhozápad Nemecka blízo rieky Rýn.
Mimo mäsových konzerv som fasoval sucháre, čokoládu, žuvačky a cigarety. Prápor mal aj svojho kňaza, ale zatiaľ som sa s nim nestretol. Oddiel si podelil stany, poznali sa, takže už dopredu sa vedelo kto s kým. Mne ako cudzincovi ostal celý stan iba pre mňa. Vzal som si ešus, veď dúfam, že mi jedlo dajú, ale však nemám na čele napísané, že nie som Američan. Bola to nejaká gebuzina, ale chlieb vyzeral dobre. Už má trápil hlad, takže : Dobrú chuť ! Ešte som si odlomil kúsok z čokolády. V jednotke fajčili skoro všetci, budem musieť vymeniť cigarety, asi najskôr za čokoládu. Stmievalo sa, idem spať. No spánok nie a nie prísť, trápili ma myšlienky, ako všetko využiť, čo sme mali vo výcviku. V duchu som si zaspomínal, ako sme budovali okopy, cvičili boj v meste, hádzali granáty na cieľ a do diaľky, ja som mal najdlhší hod až osemdesiat metrov. Najviac ma bavila streľba na terč, tu som exceloval, ale taktiež mínovanie a odmínovanie, síce boli to iba cvičné míny, no veliteľ to bral akoby boli ostré. Dôležitá bola vo výcviku zborka a rozborka pušky, v SS samopalu a guľometu. Zaspal som až niekedy nad ránom.
Zobudil som sa až na ranný ruch v tábore. Moja jednotka bola v podstate už na nohách, každý žul, asi žuvačky, viacerí pojedali chlieb a zapíjali niečím z pariaceho sa ešusu. Nedalo mi a tak v kuchyni mi naliali do ešusu kávu a dali aj chlieb. Viem z prípravy levente, že sa pred útokom nesmiem dosýta najesť v prípade podstrelenia do brucha. Takže kúsok chleba, káva a dosť. Nedalo mi skontrolovať pušku, rozobrať ju a čo najrýchlejšie poskladať. Išlo mi to, bola to jednoduchá a presná zbraň, ktorú určite v boji využijem. Pobalil som sa, vzal granáty, ruksak, kde boli aj obväzy, škrtidlo, gáza.
Pristavili nákladné autá, povyskakoval sme naň a ta tam striedať prvý prápor. Asi po dvadsiatich kilometroch , tak aby sme neboli v dosahu nepriateľského ťažkého delostrelectva sme vystriedali spolubojovníkov. V určitom momente to nebol pekný pohľad, najmä tí zranení, ale aj mŕtvi. Všetci išli do základného tábora. Obsadili sme pozície, zakopali sa a čakali na našu delostreleckú prípravu. Bolo to v lese a mestečko bolo vzdialené asi tri kilometre. Len čo sme zaujali palebné postavenia nás začali odstreľovať z mínometov. Míny česali koruny stromov. Našťastie streľba protivníka bola nepresná. No k tomu sa pridala síce riedka, ale bola to delostreľba trieštivo trhavými granátmi do našich pozícii, ktorá už padala na naše palposty. Z vykopanej diery v ktorej som čupil som jedným okom sledoval okolie. Niektorí z našej roty dostali zásah a tak zdravotníci behali s nositkami hore dole a pomáhali koľko sa len dalo. A tak som bol nasadený v boji, nie v nemeckej uniforme SS, ako som si v decembri 1944 myslel, ale v americkej v apríly 1945.
