Slúžil som v armádach štyroch štátov / 31. /

Aj v tridsiatej prvej kapitole by som chcel porozprávať o životných príbehoch môjho otca / narod. 28.8.1928 -  + 21.11.2017 /, ktorý ako šestnásťročný bol donútený vstúpiť do Maďarskej kráľovskej armády a neskôr bol transportom...

      ....ako aj dve tisícky iných chlapcov vyvezený cez Slovensko, Poľsko, Čechy, Rakúsko do Nemecka, kde po výcviku a previerkach  vstúpil do Waffen Grenadier Division Der SS Hungaria, 26.divízia a nebol poslaný na východný front, ale ako špeciálna jednotka na juhozápadný front v blízkosti rieky Rýn.

         Alpy boli jednoducho krásne, ako aj ľudia ktorí tam žili, ale my sme už mali tohto blúdenia barskoľko. Nevedeli sme sa nasmerovať domov a domáci nám naháňali strach asi tak, ako my im. stále sme boli bez velenia, ale naďalej ozbrojení, čo keby náhodou natrafíme na nejakú nemeckú jednotku, aby nás neobvinili z dezercie.

       Áno opäť sa nám podarilo natrafiť na odhrnutú cestu od snehu, čo bol predpoklad blízkej dediny alebo mestečka, ale taktiež po mnohých dňoch doslovného ticha mimo vŕzgajúceho snehu pod bagančami sme počuli ďalekú streľbu, ktorá sa v okolitej doline ozývala. Stŕpol som, ako aj moji kamaráti. Toto nebolo dobré znamenie. Čím ďalej, tým bola streľba hlučnejšia. Podľa všetkého to boli malorážne kanonové rýchlopalné dvojičky. Postáli sme v ostrej zákrute a radili sa. Zhoda bola jednoznačná, dávame si čelom vzad a vraciame sa. Nikomu z nás sa nechcelo bojovať, V družnej vrave sme započuli hukot motorov a v tom sa zo zákruty na nás vyrútili dva plne obsadené jeepy amíkov  s guľometmi.

     Naša reakcia bola akoby nacvičená. Všetci sme dvihli ruky nad hlavu a z pleca zbrane na zem do snehu okrem mňa, keď samopal sa zosunul sám od seba, ale snajpersku pušku som mal na chrbte ako prikovanú. Ale ako som sledoval, tak podobne boli prekvapení aj Američania, ešteže nezačali hneď páliť z guľometov. Amíci povyskakovali z aut, s nabitými puškami a guľometmi na nás mierili a nacvičene nemecky  kričali : Hände hoch !