V 1944, keď prebral moc v Maďarsku Ferenc Szálasi a jeho fašistické Šípové kríže sa mnohí mladí ešte chlapci ocitli na súpiske ísť brániť záujmy spojeneckej Osi do Nemecka. Tam sa z donútenia dostal aj môj otec, ktorý nakoniec...
.... skončil vo Waffen SS Hunyadi 25.divízia granátnikov, no nikdy na nikoho nestrieľal, skončil v špeciálnej jednotke prevelenej na juhozápad Nemecka.
Bolo mi veľmi zle, už som robil malú aj veľkú potrebu do gatí. Vedľa mňa čo ležal feldwebel do rána zomrel, zistil som to až vtedy, ako jeho telo nakladali na korbu nákladného auta. Takto pravdepodobne skončím aj ja. Mal som ukrutné bolesti. Toto boli moje posledné myšlienky pri akom takom zdravom rozume. Bolo mi už všetko jedno, len nech prestane to trápenie.
Ako som sa neskôr dozvedel takto z tábora denne vyvážali do spoločných hrobov stovky zajatcov. Príčinou smrti bol väčšinou brušný týfus alebo guľka. Civilisti ich nahádzali do veľkej jamy, keď bol hrob plný nasypali na mŕtvoly vápno a šlus. Ako každé ráno aj toto ráno v tábore nemeckí civilisti za asistencie amerických vojakov zbierali mŕtvoly, tak našli aj moje telo bez známok života. Skončil som na korbe a pretože som bol iba kúsok od brány sa mňa nakopili iní mŕtvy, čo asi spôsobilo tlakom na hrudník ako masáž srdca a ja som reagoval pohybmi končatín. Síce, o sebe som nič nevedel a nepamätal si, ale neskôr mi to povedali.
Moje telo skončilo na pohrebisku v spoločnom hrobe. Pri tých desiatkach mŕtvych v hrobe si jeden civilista všimol, že jedna mŕtvola hýbe nohami. Tá mŕtvola som bol ja. Civilisti začali kričať a ukazovať vojakovi: Tam jeden žije ! Vojak pohybom ruky dal najavo, aby má vytiahli. Dali ma bokom. Povyhadzovali zbytok mŕtvych, naložili má na korbu a zaviezli do lazaretu. Nebyť Nemca a amerického vojaka bol by môj koniec za živa v hrobe. Bohvie koľko nemeckých vojakov takto skončilo.
V kóme som ležal tri dni. Bola zo mňa iba kôpka kostí. Predtým ako ma vzali do lazaretu ma poriadne umyli, obliekli ma do spoďárov, khaki trička, dokonca mi dali na nohy hrubé ponožky, aby ma neoziabalo. Keď som sa prebral boli okolo mňa všetci v bielom, zelené košele a nohavice bľabotali anglicky, v žile som mal ihlu a gumičkou mi tiekla nejaká tekutina. Moja pamäť nefungovala, ale postupne mi došlo, že ma museli v tábore nájsť v bezvedomí a tak ma doniesli do poľnej nemocnice. Ale všetko bolo inak a nato som prišiel až po rozhovoroch s amíkmi.
