Dr.Jozef Tiso, od autonómie k samostanosti . / I. /

V záhlaví môjho blogu som uviedol,že mimo iné ma zaujíma aj história a tak by som si dovolil načrieť do obdobia novodobých dejín, vznik  prvej Slovenskej republiky  a   prvý prezident Dr.Jozef Tiso ,aj kvôli tomu,že minulý rok bol rokom výročným ,ako našej prvej štátnosti, tak aj zvolenia nášho prvého prezidenta. Vopred  upozorňujem najmä tých, ktorí sú predpojato zaujatí voči Slovensku a Slovákom a radi spájajú celý náš národ iba so všetkým negatívnym  tej doby,tak  v možnej  výmene názorov budem reagovať iba toľko,koľko mi regule blog.iDnes dovolia.   http://www.youtube.com/watch?v=b7B9hJa_ABA&feature=related

Deportácia židov na Slovensku v r.1942...http://www.muzeumsnp.sk/index.php?a0=historia&a1=vojnove_obd Tento historický úsek našich novodobých dejín bol taký, aký bol, keď najmä prijaté rasové zákony stavajú malú skupinu obyvateľstva do pozície nepriateľov štátu, neprijateľných majoritnému národu, ale najmä novej pronemeckej rasovej politike . Je  neodškriepiteľnou pravdou , že celý súbeh prijatých   zákonov,vyhlášok, včítane umožnenia vyvlastnenia židovských majetkov, teda židovského kódexu,ako aj zákona o deportácii , odsune  slovenských židov, sa stáva nepredstaviteľnou  krivdou asi tak,ako všetky deportácie a protižidovské,protirasové zákony realizované  na územiach Európy pod kontrolou fašistického Nemecka, ale s tým rozdielom ,že slovenský vojnový štát aj keď nebol okupovaný  za výdatnej  pomoci nemeckých poradcov, čo je tiež nechválne prvenstvo v Európe,  iniciatívne zaviedol  zákony, ktoré postupne viedli k deportáciám a  likvidácii  65 000 slovenských občanov, i keď  v čase odsunu už zbavených občianstva, pričom  za jedného deportovaného človeka sme platili Nemecku vysídľovací poplatok 500,-ríšskych mariek, čo aj vo vojnových časoch  nemá v Európe obdobu .

Politické napätie,ktoré nielen na území Čiech a Moravy po Mníchovskom diktáte zavládlo  dalo do pohybu udalosti,ktoré boli pre Slovensko nezbytne dôležité pri  zachovaní územnej celistvosti ohrozovanej najmä našim južným susedom.  Rozhodovanie, či autonómia alebo nie, muselo prísť rýchlo, najlepšie okamžite, čo sa aj stalo v Žiline 5.a 6.X.1938 , keď na popud samotného vtedajšieho predsedu Československej vlády Syrového, ktorý vyzval Dr.Jozefa Tisa, že Pražská  vláda bude akceptovať slovenské autonomistické požiadavky, ktoré urýchlili predovšetkým absurdný politický precedens, akým bola zrada vtedajších vojenských spojencov Anglicka,Francúzska. Autonómia mala  zabezpečiť aj akú takú politicko právnu  ochranu, celistvosť slovenského územia pred rozpínavosťou Horthyovskeho Maďarska, čo  sa nakoniec  aj  závratne rýchlo potvrdilo, keď prvá Viedenská  arbitráž z 2.XI.1938 na popud Maďarska a za výdatného nátlaku Nemecka a Talianska,vtedajšie už oklieštené Česko-Slovensko o Sudety,  stráca aj Podkarpatskú Rus a južné územia Slovenska o výmere 10 423 km2 s 879 697 obyvateľmi, z toho 505 808 Maďarskej národnosti.

Žilinskou dohodou  a vydaním Ústavného zákona z 22.XI.1938  o autonómii Slovenska zdalo by sa, že Dr.Jozefovi Tisovi s jeho   mnohými vernými spolupracovníkmi v HSĽS už nič nestojí v ceste vyhlásenia Slovenskej štátnosti , hlavne ak sa ľudákom podarilo primäť vstúpiť slovenské politické strany do spoločného politického bloku pod vedením vtedy najsilnejšieho politického subjektu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Opak bol pravdou, Dr.Jozef Tiso až do posledka hájil iba princíp autonómie, presne tak ako to prevzal od zakladateľa a dlhoročného predsedu, najprv Slovenskej ľudovej strany a od roku 1925 HSĽS, Andreja Hlinku.  Tiso,  vtedy už ako predseda autonómnej vlády, aj so svojimi najbližšími  veľmi dobre vedel, že jedine  s Čechmi v spoločnej federatívnej republike dokáže čeliť obrovskému tlaku Maďarska a tak predísť rozpadu republiky, čo by znamenalo stať sa ľahkou korisťou, ako pre suseda z juhu, tak aj zo západu a fakticky koniec nezávislosti oboch národov. Aj z  vyjadrení Jozefa Tisa v marci 1939, vtedy už zbaveného funkcie predsedu autonómnej vlády predsedom vlády Č-SR Beranom, po trojnásobnom pozvaní  do Nemecka, a až po kolektívnom odporučení HSĽS a vtedajšieho dočasného predsedu vlády Karola Sidora, jasne vyplýva, či už z neskorších jednaní  s ministrom zahraničia Ribentropom, ale aj s Hitlerom, že Slovensko nie je pripravené na štátnosť i napriek naliehaniu nemeckej strany už aj s prípravou na možný rozhlasový prejav Jozefa Tisa o vyhlásení Slovenského štátu z Berlína alebo Viedne, toto Dr.Jozef Tiso rezolútne zamieta, i napriek tomu, že Hitler predkladá písomnú urgenciu Horthyho na možné vojenské obsadenie Slovenska , zároveň Hitler prehlasuje, že Č-SR zlikviduje a Slovensko nechá napospas Maďarsku, ak však Slovensko vyhlási samostatnosť, intervenciu južného suseda zadrží.

Vývoj na Slovensku po vyhlásení autonómie sa uberal autoritatívnym smerom, keď úrad  propagandy prebral iniciatívny  Alexander Mach, ktorý za hlavné úlohy považoval: Odstránenie všetkého, čo pripomínalo existenciu ČSR, sústavné poukazovanie na ľavicové nebezpečenstvo, potlačenie hospodárskeho vplyvu židov na vývoj republiky a podľa vzoru šéfa Nemeckej propagandy Goebbelsa dostať pod kontrolu tlač, rozhlas, film, literatúru, osvetovú činnosť,  a tak aj cenzúrou potlačiť názor opozície a v maximálnej miere ovplyvňovať národné cítenie vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Propaganda ľudáckej moci na  Slovensku pracovala aj takto :.http://www.youtube.com/watch?v=WVnd78EIdvQ ....  no skutočnosť bola úplne iná, ako to tvrdí propaganda v tomto filme, keď v rámci Slovenska , či už pri vyhlásení autonómie, ale aj Slovenskej štátnosti, nekonali sa žiadne bujaré tancovačky, pochody vlastencov s vlajkami a transparentami, slávnostné pochody vojsk, veď okrem členov HG sme nemali ani jedného vojaka, žiadne súhlasné vystúpenia ľudu, nič také sa ani 14.marca ani inokedy nekonalo. Tiso  defacto  na vynútenej návšteve v Berlíne bol postavený pred hotovú vec, kde mu  ultimatívne  Hitler predložil dlhodobo pripravovaný plán, ako sa bez boja zmocniť už oklieštených Čiech a Moravy, pričom Slovensko si malo vybrať, či pôjde cestou tejto Nemeckej  hry alebo do područia Maďarského kráľovstva a doslovne sa žiadalo od Tisa okamžité vyjadrenie alebo, ako sa vyjadril Hitler : "  Aber blitzzschnell , "  niet času,  nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto / blitzshnell/ bleskovo riešime a rozriešime túto otázku,  pričom Hitler prijal Tisu  13.marca 1939 až vo večerných hodinách.   Vyjadrenie nakoniec padlo   na úrovni Slovenského snemu 14.marca 1939, kedy poslanci v absolútnom tichu vypočuli ako Sidorovo zhrnutie posledných udalosti, tak aj Tisov príhovor ohľadom návštevy  v Nemecku, keď snemu nič nenavrhoval, nič neurgoval, pričom jeho záverečné slová boli: " Skladám tu pred snem sucho zhrnutý materiál mojej Berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte,rozhodujte ." Na  znak súhlasu s vyhlásením Slovenského štátu poslanci mali povstať zo svojich lavíc. Z prítomných 57 poslancov z celkového počtu 63  všetci súhlasne vstali .

Dr.Martin Sokol v čase vyhlásenia Slovenskej štátnosti od 11.marca dosadený minister vnútra v dočasnej autonómnej vláde  vo svojom svedectve uvádza:

Už 4 dni od vzniku Slovenskej štátnosti  Adolf Hotler pozýva do Viedne novovymenovaného predsedu vlády Dr.Jozefa Tisa, kde  predkladá ultimatívne požiadavky, ako sa neskôr vyjadril,najmä Nemeckých generálov, ktoré majú zaručiť zvrchovanosť a územnú integritu nového štátu, ale podstatou nemeckých  požiadaviek bolo, ako vojenské obsadenie väčšiny územia, tak aj politické podriadenie.  Tisovo stanovisko bolo jednoznačne odmietavé s osobnou reakciou: " Toho sa ja nechytám, túto prácu ja konať nebudem,"   a ukazuje Hitlerovi chrbát, odchádza z jednania, načo Hitler Tisa pozdržal  slovami:"Zo Slovenska nechcem  ani piaď zeme...., " čim ho  primäl na ďalšie jednanie, ktorého výsledkom  bola  tzv. Ochranná zmluva, kde sa Slovensko zaviazalo viesť svoju zahraničnú a vojenskú politiku v súlade s Nemeckou Ríšou.

Deväť dní od vyhlásenia Slovenského štátu sa naplnili požiadavky južného suseda predložené Hitlerovi a maďarské vojská bez vypovedania vojny napadli Slovensko. Hlavným cieľom prvej vlny útoku bolo obsadiť minim. 1/3 územia a dostať sa až do mesta Poprad. Vojenská obrana slovenského územia v tom čase v podstate ešte neexistovala, asi tak ako ešte neexistovala naša armáda, ktorá sa v tom období iba formovala zo zbytkov Čsl.vojenských jednotiek pôsobiacich na Slovensku  s nedostatočným počtom nielen  ťažkej výzbroje ,ale aj dôstojníckych kádrov a špecialistov. Napriek tomu táto tzv. " malá vojna "  skončila pre vojensky oveľa silnejšie Maďarsko neúspechom, keď doslova pozbierané vojenské sily pod velením generála Malára zastavujú postup nepriateľa a pri dedine Nižná Rybnica im udeľuje  porážku. Napriek tomu Slovensko opätovne stráca zo svojho územia, keď na Nemecký nátlak boje končia a obsadené územia  sú prisúdené Maďarsku z dôvodu nestratiť významného vojenského spojenca, čo sa potvrdilo počas druhej svetovej vojny, kedy Maďarsko až do samého konca bojovalo po boku nemeckej armády.

Slovensko ako spojenec Nemeckej ríše hospodársky a ekonomicky profitoval z tejto skutočnosti i napriek tomu, že podľa Ochrannej zmluvy a ďalších dohôd musel svojho spojenca vojensky podporovať, či už pri útoku na Poľsko a neskôr na Sovietsky zväz, čo stálo nemalé finančné prostriedky .