Zamotaný kruh z ktorého sa nie a nie dostať. Reforma školstva, veľmi dobrá téma, ale verte najmä pre politikov a nie učiteľa na hociakom stupni výučby. Pre pedagóga je to skôr nočná mora a poznanie, že reforma by mala byť najmä pre žiaka, študenta, učiteľa, prínosom, a ono je to fakticky o ničom. Snáď o politike a politikoch, ktorí vykrikujú do sveta: To tu ešte nebolo, toto tu chýbalo 50 rokov a teraz dokonca chcú presadiť tzv. " Vlastenecký zákon " s prísahou vernosti SR u detí pri preberaní občianskych preukazov, pri rannom začiatku vyučovania spievať " Hymnu SR " a ďalšie drísty, ktoré obyčajného človeka práce vôbec nezaujímajú, nie sú pre neho životne dôležité.
Mzdy kantorov...
Ale vrátim sa k vzdelaniu. Môže byť reforiem v školstve koľko len chce, keď tento rezort je 20 rokov finančne poddimenzovaný a vo všetkých ukazovateľoch včítane miezd učiteľov . Absolvent VŠ po nástupe na učiteľské miesto poberá mzdu vo výške asi 500-550,-Euro mesačne hrubého, čo je na úrovni možno zamestnanca v bezpečnostnej službe, ktorý prejde nejakým školením a postačuje aby vedel čítať a písať, nemal záznam v registre trestov a podobných prirovnaní by sa našlo viacej s tým, že nemám nič proti práci v SBS.
No a je to asi tak ako v známom ľudovom porekadle:" Ako koňa kŕmia, tak aj ťahá."
... takže nielen nepostačujúce materiálne vybavenie škôl, ale aj snaha učiteľa k nejakým výnimočným výkonom sa v žiadnom prípade nedá očakávať. A nielen v základnom školstve, ale v celom spektre vzdelávacieho procesu na Slovensku, čo je aj vidieť v celkovej úrovni školstva ako takého .
Napriek tomu, že mnohé vlády tak ako aj tá dnešná nasľubovali hory doly v podstate školstvo je neustále na vedľajšej koľaji, keď pedagóg alebo kantor aj počas prvej ČSR sa fakticky vždy zaraďoval do tej strednej vrstvy nielen životnou úrovňou, ale samozrejme aj sociálne a bol aj motorom spoločnosti. Dnes je učteľ doslovne a do písmena na okraji spoločnosti, nielen v životnej úrovni, ale je aj sociálne poddimenzovaný a pritom sa od neho žiada, aby bol napriek štátom uvalenému handicapu akýmsi mostom v spoločnosti .
Čo s tým ? Ak nechceme o päť, pätnásť rokov nariekať, že problém nastal v absolútne zlej koncepcii, neaktuálnych a zlých reformách, v šetrení financií tam, kde sa malo určite pridať a hľadať pomoc niekde vonku nákupom mozgov, musíme sa nad celým spôsobom vedenia vzdelanostného systému včítane jeho financovania vážne zamyslieť a už nielen to, ale aj radikálne zakročiť. Alebo už neplatí to známe, že mladá a patrične vzdelaná generácia je budúcnosť každého národa a štátu ?
