Roky po komunistickom prevrate ukázali nahý charakter mnohých spoluobčanov. Nebolo obce, kde by sa nenašiel krkavec / inteligentné zviera ktoré nikdy nezabúda / a tak nezabúdali ako sa žilo za Slovenského štátu. Nebol
predsa každý hrdina, aby pomáhal ilegálnej KSČ, socialistom alebo partizánom.. Čo viedlo po oslobodení k prenasledovaniu nielen tu žijúcich Nemcov, ale aj mnohých živnostníkov, gazdov, inteligenciu. Všetko toto sviňstvo sa dialo so súhlasom najmä komunistov a mnohých bývalých partizánov.
Ráno hluchonemá Kata zapriahla kone a spolu s paholkom sa vydali po sená. Gazda sa vyobliekal do čiastočne sviatočného, vytiahol štófove nohavice a čierne sako, poltopánky. Alžbetka ho bozkala na pery a dala krížik na čelo: " Janko môj modlím sa, aby sa ti všetko podarilo. Martin nám určite pomôže. Veď nie je možné, že viac ako polovicu nášho majetku sme dali do družstva aj sme sa dohodli, že im budeme nápomocní či koňmo, technikou a oni na čele so Zajdom nám chcú zobrať kone, však jednu párku sme im dali a ešte aj techniku. Mišo Zajda bol sviňa keď bol u gardistoch, taká je teraz z neho sviňa u komunistov." Gazda zamrnčal popod fúz: " Každému raz príde koniec a dostane jeden a pol kubíka hliny tam hore na krchove. "
Na pošte nebolo nikoho iba vedúci lúštil krížovku. " Ondrej potrebujem zavolať Martinovi na okres, spoj mi prosím mesto." Ondrej dvihol oči od krížovky a mrmľajúc vytáčal známe číslo. " Si voľajaký nasratý, čo ti žena nedala raňajky ? " Poštmajster iba kývol rukou, prepojil Janovi telefónnu linku a znova sa venoval časopisu.
Jano Kurúc si na pošte vybavil čo chcel a ponáhľal sa na železničnú stanicu na vlak. Vlakový lístok stál jednu korunu. V pokladni sedela suseda Etka, veľmi zvedavá žena. Nie každý deň sa stávalo, že pri vlakovej pokladni stál bohatý sedliak. A atak Etka z Jana ťahala rozumy: A čo ty Jano takto vyfintený do mesta ? Vari ideš niečo kupovať alebo nedajbože vybavovať veci u švagra na okrese." Jano sa iba prehol v boku a zašomral : " Tebe budem na nos vešať, čo ja mám v meste. "
Vlaková motorka išla načas. Jano mal už presne vymyslené čo a ako bude v meste. Pri železničnej stanici v meste bola známa krčma, tá krčma, čo v tisíc deväťstoštyridsiatom štvrtom na jeseň obsadili partizáni a taktiež časť mesta no a nedovolili Heimatschutz aby vládol v meste. Mesto bolo viacjazyčné, najviac tu žilo Nemcov, potom Slovákov a Maďarov.
Jano sa už tešil na chladené pivo z mestského pivovaru a na domácu slivovicu, ktorú krčmár pokútne skupoval v širokom okolí . Z krčmy sa ozývala hudba, to miestni Cigáni hrávali krčmovým kunšaftom na husliach, aby vraj mali lepší splav dolu gágorom. Vôňa piva, pálenky, varených párkov a cigaretového dymu sa z krčmy ťahala až na blízku cestu. Jano len čo prekročil prah krčmy už bol pri ňom cigánsky primáš, že vraj : " Mladý pánko, zahrám vám do uška takú, že sa rozplačete a to všetko za desať korún. Veď taká muzika to je skoro zadarmo. " Cigáň žmolkujúc starý klobúk čakal na korunky. Jano sa nadýchol a .. " Hybaj chamrať do čerta. Zachcelo sa mu mojich peňazí. Hybaj robiť, v okolitých lesoch je roboty bárskoľko. " Cigáň sa však nedal:" Pánko a čo oni nás posielajú do ťažkej roboty..." v tejto chvíli krčma trocha stíchla a čakala sa ako bude Jano pokračovať ďalej lebo takto vyzeralo, že sa schyľovalo k výmene názorov... "... veď mi nemôžme pracovať s pílou a sekerou, my máme ako muzikanti jemné prsty to ba sme stratili ten oné husľový kľúč. " V tom momente nastal v krčme rehot a viacerí potľapkávali primáša po pleci a do dlane mu strkali drobné haliere.
