Päťdesiate roky minulého storočia boli okrem vyššie postavených komunistov aparatníkov, členov Štátnej bezpečnosti a celej represívnej časti štátnych orgánov, pre občana ČSR pri lístkových prídeloch na všetko veľmi ťažké obdobie.
Dedina kontigentným zásobovaním potravín ako tak pokrývala potrebu miest. Slovensko bolo v tých časoch ešte stále agrárnou krajinou . Produkcia poľnohospodársko potravinarského komplexu zabezpečovala také množstvo potravín, že nedochádzalo k hladomorom. Kontigenty boli pevne stanovené a v prípade neplnenia predpisovaného množstva, teda ako v kvantite, tak kvalite boli sedliaci stíhaní Štátnou bezpečnosťou a prokuratúrou. Novovzniknuté poľnohospodárske družstvá a Štátne majetky nemali šancu zásobovať obyvateľstvo potravinami. A tak hlavné bedro ostávalo na malých " kulakoch ", ako boli vtedajšími bolševíkmi prezývaní sedliaci.
Jano Kurúc akurát dovečeral, keď psi ako z reťazí odtrhnutí štekali na celý dvor. " Koho to čerti nesú v túto večernú hodinu ? " Aj Betka zdvihla obočie od riadu. Práve chcela skontrolovať deti a pripraviť si kúpeľ. " Jano pozri kto to je, veď tie psiská zobudia deti. " Jano vzal lampáš a pohol sa cez celý oplotený dvor. " Slávo a čo ty tak neskoro ? " " Dobrý večer gazda, nehnevaj sa, ale nedalo mi nechať si tak dôležité správy iba pre seba. Jano, Mišo Zajda sa na teba strojí, chce ti vziať kone a nejakú techniku, a aj napriek tomu, že družstvu pomáhaš ako môžeš. Mišo sa nevie zmestiť do kože, v dedine ho všetci nenávidia, ale každej muzike je raz koniec. Jano obráť sa na švagra, veď ten má dobre postavenie na okrese. Určite ti pomôže. "
Martin, najstarší súrodenec Alžbetky, Janovej ženy pred vojnou doštudoval právo, síce bolo to už za nebožtíka prvého slovenského prezidenta Jozefa Tisa, ale titul a vzdelanie sa neodoberali. V štyridsiatom prvom narukoval do rýchlej divízie v hodnosti stotníka a bol odvelený na Ukrajinu. Tam asi po troch týždňoch prišiel k zraneniu, keď ho na stráži omylom postrelil rodák do bedier. A tak skončil na maródke v lazarete a neskôr v kúpeľoch v Piešťanoch. Noha už prestala fungovať a tak išiel do civilu a venoval sa advokátskej praxi. Už v štyridsiatom treťom roku v okolí sa pohybovala partizánska skupina, kde pôsobil aj Martinov spolužiak, ktorý ho požiadal o finančnú výpomoc na nákup najmä potravín. Martin mal ako advokát aj bohatú klientelu a cítil sa pri peniazoch, takže pravidelne prispieval na chod partizánskej skupiny. Po vypuknutí povstania aj Martin prešiel k partizánom a koncom roka 1944 vstúpil do Komunistickej strany Československa. V januári 1945 po oslobodení Červenou armádou bol dosadený do funkcie okresného povereníka pre školstvo a kultúru a zároveň v straníckych štruktúrach sa stal prvým tajomníkom okresnej KSČ.
Jano Kurúc zahmkal: " Hmmm... asi nič iné neostáva len sa obrátiť na Martina, ale toto Mišovi nedarujem, nikdy mi neodpustil Alžbetku. Slávo pozorne počúval: " Pozri Janko nič nie je naveky a božie mlyny melú pomaly, ale isto. Len treba vydržať. No maj sa, pozdravuj Alžbetu. Dobrú noc. " Jano zdvihol pravicu na pozdrav k čiapke: " Slávo to ti nikdy nezabudnem, pozdravuj Aničku. "
Psiská odprevádzali Sláva brechotom. " No čo, kto to bol ? " ... pýtala sa Alžbetka. " Čo ti poviem, Mišo Zajda mi nemôže teba odpustiť a tak zháňa prieky, chce náš celý majetok. Ráno necháš zapriahnuť kone Katuše nech zvezie sená z Gači, ja zbehnem na poštu zatelefonovať Martinovi, či si nájde na mňa čas."
