Dej tohto príbehu sa odohráva na Slovensku v jednom bohom zabudnutom regióne v rokoch 1948 - 1990. Rozpráva o ľudských osudoch po komunistickom prevrate a uchopení komunistov moci v Československu a okupácii Československej
republiky v roku 1968 a dianie do roku 1990.
Gazdovci aj keď časť svojich majetkov pri prebiehajúcom združstevňovaní odovzdali do družstiev napriek všetkému na horských roličkách hospodárili ďalej. Jano Kurúc sa do posledku bránil hlava nehlava. Nakoniec dal do jednotného roľníckeho družstva párku koní, dve kravy, jedného býka, dve jalovice, pätnásť oviec, barana a najlukratívnejšie úrodné polia a lúky. A tak Jano Kurúc drhol na družstevnom aj na svojom: to čo doma dorobil musel odviezť štátu na kontigentoch, či už mlieko, jatočný hovädzí dobytok,ošípané, tak aj zemiaky, jačmeň, pšenicu, ktorej sa v tomto kraji ani veľmi nedarilo.
Združstevňovanie v tejto časti Slovenska prebiehalo rovnako ako na celom území ČSR. Donucovanie, vyhrážky, súdy, väzenie. Komisie pod záštitou Komunistickej strany Československa najhrubším spôsobom porušovalo ľudské práva, strach mnohých majetných gazdov prinútil vstúpiť do družstiev, aj keď vedeli, že týmto sa zbavujú svojich majetkov v to, čomu sami neverili.
Jano Kurúc po dlhom dni mal v podvečer, keď obriadil kone a dobytok ako vždy prichystaný horúci kúpeľ. Bol to chlap ako hora, bez piatich centimetrov dva metre, ale povahy miernej pokiaľ si neuhol viacej pálenky. Alžbeta jeho žena dedinská krásavica, blonďaté dlhé husté vlasy do vrkočov, tmavomodré oči, štíhla s vysokými nohami sa starala o domácnosť, nakŕmila hydinu, ošípané, podojila kravy, ovce a každé ráno zaniesla kontigent vajcia a mlieko do zberne na družstvo. Predtým ako im vzali role a dobytok mali paholka, pracovitého mládenca zo susednej dediny. Teraz Janovi ostala jedine švagrina, stará dievka, ktorá bola od narodenia nemá, ale chlapskú robotu vedela zastať, aj kosiť, kone popoháňať, odniesť vrece zemiakov. Aj napriek všetkému, čo Jana Kurúca pri komunistickom rabovaní postihlo darilo sa mu celkom dobre, čo vyplývalo aj z jeho pracovitosti a neunavnom chcení aj napriek všetkému hospodárstvo zveľaďovať. To ale ešte nevedel čo naň chystajú súdruhovia z dedinskej partaje.
Komunistom v obci velil Mišo Zajda, do 1944 popredný činiteľ v HSĹS a člen Hlinkovej gardy. Počas povstania vidiac postup Rusov z východu zhodil gardistickú uniformu prešiel k partizánom, kde už bolo jeho niekoľko súkmeňovcov. Tu dostal aj červenú knižôčku, že je členom strany komunistov. Nikomu nevadilo, že plne súhlasil s arizáciou a v 1941 pod bodákom odprevádzal miestnych židov na vlakovú stanicu. Totiž Mišo mal veľmi dobré kontakty na gazdov, mäsiara, mlynára a tí zásobovali partizánsky atriad s potravinami, mnohí boli členmi Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany, tiež vidiac koniec Slovenského Tisovho štátu sa preorientovali na odboj v horách Slovenského rudohoria.
