Juro, člen Verejnej bezpečnosti bol ako zmyslov zbavený, snoril, hľadal, získaval informácie o tom, kde sa sedliaci schádzajú, kde schovávajú potraviny, kde a komu predávajú svoje produkty a najmä robil nátlak, aby vstúpili do novozaloženého poľnohospodárskeho družstva . Samozrejme, že nik sa nechcel dobrovoľne vzdať svojho majetku, dedovizne, ktorú po oškvarkach roličky získavali ich predkovia. Podobne to bolo aj s lesmi, ale nič si nepomohli, bolševíci vydali zákon a všetke lesy boli zoštátnené, i keď na zimu si miestni chodili drevo na svoje vlastné nakradnúť a po večeroch a nociach koníkmi zvážali domov .
Za pričinenia Jura už z dediny vypočúvali sedem sedliakov, pokutovali ich za nedodržanie kontigentov a dokonca museli ísť aj do áreštu, keď ich odsúdili ako kulakov, zhabali im časť majetku, a vraj aj za to, že vykorisťujú paholkov .
Juro samozrejme nevedel, že sa na neho chystajú . Jeden júnovy večer sa nevrátil domov a dodneška ho nenašli . Okolité hory boli prevŕtane banskou činnosťou ako ementál, veď rudy sa tu ťažili sedemsto rokov a v lesoch bolo štôlni, vetracich komínov až až. Ak tam hodili, odpratali človeka nebola skoro žiadna nádej aby ho našli .
Po dvoch týždňoch došiel do obce nový člen Verejnej bezpečnosti, ktorý bol kľudný, ľuďom vychádzal v ústrety, problémy s kontigentami riešil mierne, bol jednoducho prívetivý .
Napriek všetkému náborari, členovia KSČ chodili do dediny pravidelne presvedčovať sedliakov, maloroľníkov, aby vstúpili do poľnohospodárskeho družstva.
Všetkým to liezlo na nervy. Veď dedinskí komunistickí partájnici buď nemali žiadne role, dobytok alebo iba zopár oškvarok pôdy, jednú kravu a to okato dali do družstva, tam sa zasa o to nemal kto starať.
Družstvo bol bývalý majer, ktorý znárodnili za Beneša, pretože patril najväčšiemu nemeckému sedliakovi, ktorý paktoval v susednej nemeckej dedine s nacistickou stranou, Hlinkovou gardou a Haimatschutzom .
No na družstve nemal kto robiť, zopár paholkov, ktorí zbehli od sedliakov sa toho ujalo, vedúcim sa stal dosadený komunista, ktorý pôde nerozumel, takže poriadneho gazdu nemali a tak to aj všetko vyzeralo. Kravy pozapaľované vemená, role neobrobené alebo iba tak ledabolo, úrody málo, sena nemal kto pokosiť a nieto ešte usušiť a odviezť do stodoly, kone mali často koliky, dvaja im uhynuli.
Bolo to gazdovanie od štyroch k piatim, nakoniec na zimné obdobie museli násilne gazdovci prispieť družstvu krmivom, aby im statok nevykapal od hladu . Samozrejme, že sedliaci za krmivo peniaze nevideli.
