90.výročie Trianonu - život sám píše príbehy

4. jún 1920 sa s veľkou pravdepodobnosťou na veky zapísal ako obrovská nespravodlivosť a trauma Maďarov, keď stratili nielen 1/3 obyvateľstva, ale aj 2/3 územia.

Niečo o tých časoch viem aj z rozprávania mojich starých otcov. Zatiaľ čo jeden bol na strane Maďarov, druhý na strane Čechoslovákov. A tak nebudem  venovať pozornosť žabomyším vojnám, viď. stavanie stĺpov na Slovensko- Maďarských hraniciach a tabúľ s poďakovaním za Trianonsku mierovú zmluvu alebo mimoriadne zvolanie Maďarského parlamentu, kde sa najskôr budú politici z Jobiku a Fideszu navzájom na pleciach vyplakávať  a tárať čo všetko stratili kvôli Trianonu, pričom M. republika smeruje pomaly a isto do ekonomického kolapsu. Ale  rozpoviem príbehy mojich starých otcov - Maďara a Slováka .

Boli to veľmi hektické roky nielen dané vojnovými udalosťami, ale najmä rozpadom Rakúsko - Uhorska, nestabilitou Maďarska s obrovskou snahou vtedajších maďarských politikov nestratiť Slovensko - Felvídek* aj vojenskou silou.

A tak môjho starkého najprv násilne odviedla do vojska Karolyho armáda a neskôr aj bolševícke gardy Béla Kuna až sa ocitol zoči voči Československým légiam pri Poprade, kde bol zajatý a kde sa aj spoznal s mojím druhým starým otcom a neskôr si našiel v jeho dedine manželku  a samozrejme stali sa priateľmi.

Vtedy bolo normálne, že v mojom rodnom regióne - južný Spiš- sa hovorilo troma jazykmi - Rusinský alebo Slovenský, Maďarský a Nemecký, asi tak ako aj v oblasti môjho starého otca - Abauj, ktoré navzájom susedili .

Určite, že starému otcovi bolo za monarchiou smutno, asi tak ako väčšine Maďarom a Maďarónov, no keď došlo k lámaniu chleba a Karolyho vojaci verbovali všetko od šestnásť, dedovi nebolo jedno.Prvá svetová vojna mu vzala mnohých priateľov a jeho brat sa domov vrátil ako kalika . Ale nemal na výber, obliekli ho do uniformy a hybaj na  Felídek, teda horniaky .

Však ani nebojovali lebo nemali proti komu, iba čo rekvírovali dobytok, kone a hospodárske zvierata . Až prišiel rozkaz vrátiť sa na pôvodné pozície a nakoniec mocnosti donútili grófa Karolyho sadnúť si k jednaniam o mieri a starký bol demobilizovaný. Však ani pušku nemal, pretože bol nováčik a zbraní, munície bolo málo .

No po druhy krát to bolo horšie, to dorazili červené bolševícke gardy Béla Kunu a taktiež muselo všetko narukovať od šestnásť vyššie . Nakoniec skončil na frontovej línii pri Poprade, kde bol zajatý Československými légiami a tu sa aj zišiel s mojim druhým starým otcom, spriatelili sa a v jeho rodnej vieske si našiel svoju manželku, moju starú mamku .

Starký z Abauj bol Maďar ako repa, i keď jeho mamka a teda moja prababka bola Slovenka zo Spiša z Jakloviec, nikdy nedal na Maďarsko dopustiť,no na Uhorsko po dobrých skúsenostiach v prvej ČSR zabudol a na sklonku života povedal :

" Nikdy sa nám tak dobre nežilo  ako v prvej ČSR a za tatíčka Masaryka a Beneša .  Roboty bolo furt, aj keď bola kríza, jazyk sme mohli používať tak, ako nám narástol, nikto a nikdy mi nepovedal zle len kvôli tomu, že som Maďar, asi tak, ako ja som nikdy nepovedal zle na Slováka, Rusína, Nemca . Jeden druhého sme vždy potrebovali, či bolo dobre, či bolo zle . Zem, kde som sa narodil a kde ma aj pochovajú je mojou rodnou hrudou a nik to nezmenil a nezmení . "