Za práci pro vlast se neplatí

Tak to je teda silné heslo. Minulú sobotu, na východnom Slovensku v obci Budimír, sa uskutočnila pravidelná burza starožitností, ktorú organizuje môj kolega z platformy nezávislých občanov 7statočných pán Karol Linhart. Moja záľuba v starožitnostiach a motaní sa medzi starými vecami (pre niekoho zbytočnosťami), vyústi čas od času, že objavím niečo zaujímavé. V sobotu som tak okrem knižky z roku 1921, ako je na fotke, objavil aj odznak a mincu s portrétom Dr. Aloisa Rašína – tiež na fotke. O Dr. Rašínovi som si iba zbežne pamätal z hodín dejepisu, že bol prvý minister financií Československa, že urobil odluku meny od Rakúsko-Uhorska a že ho zabil nejaký komunista. Toť vsjo. Ten odznak s tým heslom ma však zaujal, a tak som si ho kúpil.

Lebo to heslo:

„Za práci pro vlast se neplatí“ – tak to je fakt sila.

Priatelia v Česku, neviem ako je to u Vás, ale u nás na Slovensku po revolúcii 1989, si naši politici nielenže za praci pro vlast nechali platiť, ale oni ešte aj kradli a podvádzali.

Politici na Slovensku (ne)normálne (ne)morálne kradli a podvádzali po Velvet revolution.

Drvivá väčšina politikov totiž na Slovensku išla do politiky, ako totálni žebráci. Skoro všetci boli žobrákmi, čo sa týka hmotných statkov, a relatívne dosť veľa z nich bolo (sú) aj žobráci duševní – bez vízií pre krajinu.

Po odchode z politiky, resp. aj počas nej sa však títo duševní žobráci – minulí aj súčasní politici stali často krát extrémne bohatými. Zrazu majú hmotné statky a sú boháči. Boháčmi sa stávajú ako v Česku, tak aj na Slovensku takými, dosť primitívnymi predajmi bezcenných akcií, ktoré zo dňa na noc získajú enormnú cenu, že ich od bývalého (sem tam aj súčasného) politika kúpi nejaký podnikateľ, čo získava štátne zákazky, alebo niečo sprivatizoval.

Aký to rozdiel, medzi súčasnými politikmi a politikmi typu A. Rašín ...

S heslom A. Rašína: „Za práci pro vlast se neplatí“, by dnes asi nikto na politickej scéne neuspel. Asi by mu nik neveril, že do politiky ide kvôli vízii svojej krajiny a nie vízii svojich peňazí.

Súčasní ponovembroví politici totiž dosiahli svoj cieľ. Svojou duševnou chudobou, v túžbe po vlastných hmotných statkoch dostali spoločnosť na Slovensku (neviem ako to vnímate v Česku) do stavu, že mnohí občania už neveria nikomu. Neveria ani čestnému a statočnému človeku, ktorý chce niečo urobiť pre verejne blaho.

Ľudia typu A. Rašína, človeka s víziami, skutočne statočného politika, to majú dneska na Slovensku mimoriadne ťažké. Uspieť na slovenskej politickej scéne plnej Farizejov, Judášov, duševných žobrákov s víziami po vlastných majetkoch ale bez vízií pre vlastnú krajinu, je mimoriadne ťažké.

Okrem vízií, vedomostí, znalostí, čestnosti, charakteru a statočnosti potrebujete aj kusisko šťastia.

Šťastie, viera v Boha a heslo Don´t ever give up budú sprevádzať 7statočných v ceste za dosiahnutím lepšieho a normálnejšieho Slovenska. Verím, že Slovensko bude lepšou krajinou, ak sa nájde aspoň 7statočných v každom meste, obci, dedine a začnú konať dobro pre všeobecné dobro.

Heslo A. Rašína: „Za práci pro vlast se neplatí“ by potom mohlo platiť raz aj na Slovensku.

To isté prajem aj Vám bratia a sestry v Česku.

Pár boháčov ste vo vládach síce už mali – tí sa heslom Rašína riadiť mohli.

Asi však boli duševnými žobrákmi, keď sa im množstvo ich hmotných statkov málilo a stále chceli viac a viac.

Raz darmo: Buď ste charakter, alebo nie ste.

A. Rašín charakter bol. To jeho silné heslo: „Za práci pro vlast se neplatí“, dokáže vysloviť a aplikovať len skutočne veľký človek. Človek veľký nielen hmotnými statkami, ale hlavne veľkosťou ducha a integrity osobnosti.

A. Rašín ze svých zásad neslevil a dne 5. ledna roku 1923, když vycházel ze svého bytu v pražské Žitné ulici, se stal v důsledku toho obětí atentátu z rukou komunisty a anarchisty Josefa Šoupala (1903-1959). Rašínův stav byl po postřelení beznadějný, přesto ale vzdoroval svým zraněním až do 18. února roku 1923, kdy umřel.