Neprejde deň, aby sme sa v správach, v podnikovej či národohospodárskej praxi nestretli so zdôvodnením, že čosi sa udialo „v dôsledku globálnej krízy“. Kríza sa stala takým zaklínadlom ako pred rokom 1989 „uznesenie komunistickej strany“. Povedal by som, že kríza je všeobecným argumentom aj ospravedlnením pre hocijaké kroky podnikovej praxe či štátnej politiky. Pre tých, ktorým pamäť siaha hlbšie do minulosti to je jasný dôkaz toho, že ideologický marazmus je nezničiteľný. Žiadúce však je, krízu riešiť, nie ospravedlňovať ňou čokoľvek.
Kríza sa významne prejavila už v lete roku 2007, keď v USA v priebehu asi dvoch týždňov prišlo o prácu 35 tisíc realitných maklérov. „Experti“ toto vôbec nepochopili a naďalej projektovali tempá rastu. V súčasnosti tí istí „experti“ naďalej predstupujú pred verejnosť a prorokujú riešenie krízy. Časové. Vecne netušia čo sa stane alebo čo by sa malo stať. Keby si dali aspoň klaunovské nosy, hneď by bolo jasnejšie o čo tu ide. Ako teda ďalej?
Spoločnosť bude musieť „oprášiť“ svoje historické vedomosti a skúsenosti a pustiť sa do riešenia problémov „ad hoc“. Bude musieť zahodiť všetky chaotické, nezrozumiteľné schémy zacyklovaných „profesorov“ a riešiť problém v jeho vecnej podobe. Z minulosti sú známe viaceré spôsoby eliminácie krízových dopadov na spoločnosť. Určite existujú aj riešenia nové. Tieto však nie je možné zakázať „stanoveným“ deficitom na štátnom rozpočte, či „prorockou“ argumentáciou, že pôjde o zadlžovanie budúcich generácii. Sú to len výlevy laikov, ktorí súvislosti reprodukcie ekonomického komplexu nepochopia. A nemožno riešenia zakazovať ani tým, že súčasní majitelia rozumu nič lepšieho nevedia.
Každému je jasné, že ak si zaobstará potrebnú vec, napr. byt na bývanie či stroj na podnikanie, na úver, tiež sa zadĺžil do budúcnosti a teda aj budúce generácie. Tiež nebude môcť minúť svoj budúci zárobok na spotrebu pre seba a svoju rodinu a pre zamestnancov, ale bude musieť splácať svoje minulé podlžnosti. Chcú mu „odborníci“ vysvetliť, že robí zle a preto má bývať pod holým nebom a prestať s podnikaním? To isté platí o výdavkoch štátneho rozpočtu. Ak bude hoci aj cestou nárastu deficitu použitý na zaobstaranie statkov potrebných v súčasnosti aj v budúcnosti, nebude to vôbec zlé. Práve naopak, takýmto spôsobom štát má prispievať k zmenšovaniu krízových výkyvov viditeľných v rôznych spoločenských disproporciách. A včas, nie až vtedy, keď disproporcie, ktoré sú základom každej krízy, odhalil už aj susedov bernardín. Preto ak štát (alebo EÚ) má perspektívne projekty, ktoré presahujú podnikovú úroveň, má objednať ich realizáciu on sám. Aj za cenu deficitu štátneho rozpočtu.
Rizikom nie je deficit štátneho rozpočtu ako taký, rizikom je, že bude použitý na neužitočné, neperspektívne a teda nepotrebné projekty. To áno. Taký deficit je skutočne nežiadúci. Ďalším rizikom (ale nerád to rizikom nazývam) je, že budúce generácie, „vyriešia“ minulé dlžoby štátu rastom inflácie. Dá sa to vybaviť ľavou zadnou. Vtedy je riziko v tom, že budú znehodnotené úspory „minulej“, teda zodpovednej generácie. Budúca generácia však toto riešenie použiť nemusí alebo ho použije mierne. Iné riziká neexistujú! Osobne problém vidím v tom, že štáty (ani EÚ) súce projekty nemajú... Otázka riešenia krízy je teda oveľa hlbšia než deficit štátneho rozpočtu.
Spoločnosť z pohľadu celej planéty sa nevyvíja cyklicky, ako to opísali niektorí ekonómovia. Cykly je možné pozorovať najmä v niektorých krajinách. V iných je kríza permanentná. Žiadne ekonomické cykly, iba kríza. A riešenie? Občas vojna. Raz medzinárodná, inokedy občianska. Len si pripomeňme kam vyspelý svet posielal a posiela humanitárnu pomoc. Tam nie sú žiadne cykly. Iba kríza!
Cykly vo vyspelejších krajinách planéty boli a sú spôsobované tým, že spoločnosť naozaj naráža periodicky na disproporcie medzi rastom produktivity práce a rozdeľovaním výsledkov tejto práce. Do konjuktúry sa však nedostávali tým, že odstránili príčiny krízy, ale tým, že časť príčin odstránili a časť vyexportovali mimo svoju zónu. Či už v podobe exportu tovarov a služieb alebo v podobe ošklbávania menej rozvinutých krajín, čím získali zdroje na hojenie svojich problémov. Dnes však sú tieto možnosti oveľa menšie. Z dovozcov sa stali vývozcovia. Takže vývoz tovarov a služieb nebude.
So šklbaním je to tiež stále ťažšie. Už nestačí skorumpovať predstaviteľov týchto štátov, už aj tam sa ich spoločnosť vie zbaviť. Dokonca ani vojna nepomáha. Nebude teda ani šklbanie!
A čo vývoz technológie? Mnohé tieto krajiny, na ktorých úkor boli riešené problémy Európy a Ameriky, sú dnes v mnohých odboroch technologicky vyspelejšie ako štáty „materské“. Práve do tých krajín prenášajú výrobu „vyspelé“ krajiny. A aby k nám dorazila technologická vyspelosť týchto „menej rozvinutých ekonomik“, Európa im na hanbu sveta ponúka investičné stimuly. Len aby vôbec prišli. Takže vývoz technológie tiež nebude. A aby to nestačilo.
Kríza sa prejavila nepredajnosťou produkcie (tovarov aj služieb). Následne prerástla do znižovania počtu zamestnancov. Čo proti tomu urobila v posledných dvoch, troch rokoch európska spoločnosť? Pred dvoma či troma rokmi ešte netušila, že je tu kríza a v poslednom čase iba bezradne omieľa, že ak sa to zlepší „tam“, tak sa to zlepší aj „tu“. Niektorí lídri vidia riešenie v importe nízkych miezd, z čoho pramení ich kritika sociálneho systému a obhajoba určitého typu imigrantov. Toto víri v hlavách našich „riešiteľov“ ...
Krízu je možné vyriešiť len nastolením správnych alebo aspoň únosných národohospodárskych proporcií medzi tvorbou a spotrebou, a ochranou týchto proporcií. Lebo hospodársku vyváženosť môže narušiť vplyv externého prostredia. Či už vývozom kapitálu alebo dovozom tovarov a služieb. Teda presne tým, čím v 20. storočí spôsobovali permanentné krízy štáty Európy a Ameriky krajinám, ktoré sa dnes vehementne bránia európskemu, najmä americkému vplyvu. Samozrejme, že ochrana má byť primeraná, zachovávajúca konkurenciu a pomerne voľnú obchodnú výmenu. Existuje mnoho návodov a opatrení, ako krízu riešiť. Ale priestor musia dostať národohospodári.
Aby záver nevyznel pesimisticky, ponúkam jedno riešenie veľmi jednoduché, veselé a hlavne nerealizovateľné:
Keďže vodcovia priemyslu stratili schopnosť predávať produkciu svojich vlastných impérií, keďže finanční lídri doviedli svoje vlastné spoločnosti k miliardovým spreneverám a stratám, keďže politickí lídri boli gestormi týchto procesov vo vlastných krajinách, nie sú ani zďaleka takí dôležití ako o sebe tvrdia. Sú to buriny.
Keďže podmienky na podnikanie sú podľa nich lepšie v iných krajinách preto tam premiestňujú vlastnú výrobu a ďalšie svoje aktivity, určite sa im v tých krajinách páči.
Vyexportujme preto týchto vodcov financií, priemyslu a politiky do krajín, v ktorých majú zaľúbenie. Raz a navždy! A začnime riešiť vecné problémy európskej spoločnosti bez nich. Horšie to určite nebude. Ale potom spoločnosť bude musieť naozaj rozširovať osevné plochy pre rastliny kultúrne, nie pre burinu. Lebo ako každý (aj vďaka kríze) vidí, plody buriny sú nepredajné. Ani zahraničie ich nechce. A pestovaním buriny sa ďalšia, ešte mohutnejšia kríza iba blíži.
