Za dverami

Po sto rokoch nejaký ten rým. Keď je človek doma sám a nemá sa s kým rozprávať, tak sa začne baviť sám so sebou. Teda aspoň ja. Také menšie psycho. Ale na čo toľko omáčky. Čítajte, kritizujte, čo len chcete. Enjoy!

Ak nemáš kam zložiť hlavu

tu u mňa je miesto

môžeme sa dívať spolu

ako nám to všetko nešlo.

Polož sa sem, kde je sucho

a kde je teplo

polož sa sem,

už to tu dávno nie je peklo.

Máme len túto prázdnu izbu

s jednou dekou a pohárom vody

v tichu a slabom svetle

rozprávaj mi ako ťa to bolí.

Aj ja ti poviem,

čo všetko sa mi stalo

budeme tu dlho

nie je toho málo.

Horúce sú slzy,

čo z bolesti vzišli

odíďte preč nočné mory

tam odkiaľ  ste prišli.

Pozri sa cez okno

na to slnko v diaľke

ako nechce sa mu sem

ako tieňu v šálke.

Uvedom si

koľko rokov je už preč

zaspomínaj na to,

že nikdy nestála nám reč.

Pozri sa na mňa, na seba

a na nás,

kam sme sa dostali,

čo z nás ešte spoznáš?

Už to nie si ty

a ani ja nie som tá istá,

už to nie sme my

naša bezstarostnosť zmizla.

Počítam na tvojej tvári

jednu vrásku... druhú tretiu

každá sama rozpráva

keď v tvojej úzkosti sa stretnú.

Tak zlož si ku mne hlavu

a budeme tu spolu

vymýšať spôsob

ako začať znovu.

Preskáčeme všetko,

čo do cesty nám príde

odlepíme si z nôh smolu

a možno aj to slnko výjde.

Každá zlá vec,

čo sa nám kedy stala

všetky tie sny,

po ktorých si sa bála,

utopíme v tých dvoch deci vody

zabudneme, že nás niečo bolí.

A tá deka.. tá nás bude chrániť

ak by nás chcel niekto zraniť.

Lebo keď sa schováš pod deku

si ako v neviditeľnom obleku.

A ja už nechcem

jedným okom na svet žmúriť

nebaví ma proti všetkému sa búriť,

chcem to slnko,

čo si niekto za oblakom užíva.

Chcem aj ja život zaživa!

Nechajme prežívanie v tejto izbe

a poďme vonku žiť,

s nadhľadom a bez pochýb.