Prvá dovolenka vo dvojici alebo prečo som sa nenarodila pri mori...

Jamas! To bolo slovo, ktoré sme počuli najčastejšie. Asi preto, že sme stále jedli :) Dlho sme vyberali kam pôjdeme na našu prvú spoločnú dovolenku. Rýchlo som začala strácať nervy. Ponuka bola široká, ale čo si vybrať... Akú cestovku, aký hotel, kde by mal byť, čo by v ňom malo byť... Milión otázok a všade iná odpoveď. Nakoniec ako veľký dobrodruh, čo roztočí glóbus a prstom ho zastaví na neznámom mieste, sme sa rozhodli pre cestovku s tradíciou a grécky ostrov Kos :)  (Upozorňujem, že je to dlhý článok :D)

nezakopnut o to vsade bol problem :)moj muz:P

Poletííííme, poletíííííme:

Tešila som sa ako malé dieťa a teraz viem, že bolo na čo. Okrem toho, že toto bola naša prvá dovča, tak to bol aj môj prvý let. Všetci sa ma pýtali či sa nebojím. Nebála som sa. Tešila som sa a bola zvedavá. Musím povedať, že ma milo prekvapilo pražské letisko.. Paráááda.. krásne prehľadné. Snáď by som to zvládla aj sama.. a to som hooodne veľký stresista a zmätkár. Takže letisko ma fakt potešilo... bála som sa, že to bude ako na bratislavskom... smrad a na to, že je to letisko v hlavnom meste, tak teda nič moc:P

Samotný let bol úúúúžasný. Štart by som si pokojne zopakovala, ale pristávanie bolo peklo pre moje uši.. ale bez toho to nejde, že áno. Mala som šťastie, že som sedela pri okne a tomu pohľadu sa fakt nič nevyrovná. Oblaky ako z cukrovej vaty, svet maličký a pustý, more úžasne modré a mesiac na dosah. A keď sa stmieva... hotový Mordor. Krvavá červená a hlboká a nekonečná čierna. Fakt pohľad, ktorý zdola nikdy neuvidíte. Viem, že pre mnoho ľudí je lietanie to isté ako jazda v aute, ale ja milujem aj tú. Zbožňujem ako sa mení krajina a pozrieť sa na ňu z tohto pohľadu bolo skvelé. Jedlo v lietadle bolo srandovné, maličké ale aj to sa mi páčilo. Jediné čo by som v lietadlách zaviedla by bola asi samostatná trieda pre mamičky s deťmi. Nemyslím to nijak zle, ale keď je tam dvadsať jačiacich detí, tak to nie je dvakrát príjemné. Aj keď na obranu detí musím povedať, že mi viac na nervy liezli rodičia. Oteckovia sa tvárili akože to nie je ich dieťa, čo kričí ako o život a moralizujúce maminky, kočírujúce svoje deti jedna hlučnejšia ako druhá. Obzvlášť ma zarazil ich prístup. Rozprávať na dieťa štýlom "uvedom si ako sa správaš... ideš mi na nervy... si nemožná.. nepredvádzaj sa... simulantka atď" A to tým deťom boli max. dva tri roky. Neviem, nemám dieťa, ale prišlo mi to prehnané. No nič popojedem :)

Ostrov Kos:

Po dve a pol hoďke sme pristáli a vyliezli z lietadla. Ovial ma úžasný vzduch. Taký čerstvý a čistý. Letisko bolo maličké a vyzeralo, že nebyť turistov, tak tam žiadne ani nie :) Cestou do hotela som sledovala krajinu. Bola neskutočná. Ostrov Kos je členitý a za každou zákrutou vám ponúkne iný ešte úchvatnejší pohľad. Nie je to tam také zelené ako u nás, ale tak či tak to bola nádhera. A to more... ach to more. Malo snáď všetky odtiene modrej. Jediné čo sa mi nepáčilo boli nelogicky rozmiestnené domy a dokonca obchody len tak uprostred ničoho. Nedávalo mi to zmysel, ale nežijem tam, tak neviem.

Náš hotel bol len kilometrík aj niečo od hlavného mesta, takže som bola spokojná, že uvidím aj niečo viac ako len more a pláž. A že sa bolo na čo pozerať. Pamiatky v hlavnom meste sa doslova váľali všade. Na chodníku vedľa lavičiek, v záhradách, pri zastávkach. Najkôr sme sa rozčuľovali prečo sa to všade váľa, prečo to niekam nedajú, nevystavia alebo tak. Potom sme sa zhodli, že by musel byť celý ostrov jedno veľké múzeum. Takže sme to viac neriešili. Celý čas sme sa bavili o histórii, o tom aké to tam muselo byť za čias najväčšieho rozmachu a prečo, keď to mali všetko také vychytané... kanalizácia, kúpele atď, tak sa svet zmagoril a chcanky sme si liali na hlavy. Asi na to bude nejaké historické vysvetlenie, ale potom je to ešte viac celé... od veci :)

Všetky tie veci, čo si tam ležali len tak už toľko rokov, sme obdivovali a večer sme sa chodili medzi ne prechádzať. Atmosféra tých miest tam podľa mňa ešte stále je a aké to bolo cez deň úchvatné, také to bolo v noci desivé. Čo ma milo prekvapilo, tak na celom ostrove boli asi len tri alebo štyri miesta kam ste si museli zaplatiť vstup. Pre mňa nepochopiteľné, ale veľmi príjemné. U nás sa na takýchto veciach cucajú peniaze vždy a všade a rozhodne nie za 3 eurá ako to bolo tu. Nechcem rozoberať prečo je to tak, proste to tak je.

Samozrejme je potrebné využiť turistickú inváziu a aj tu sa to odrážalo na určitých veciach ako jedlo, či suveníry. Ale to je všade a vôbec som sa nad tým nepozastavila a na gyros sme chodili do uličky, kde ho mali za dve eurá :)) Okrem toho ľudia boli neskutočne milí. A myslím, že to bolo úprimné. Alebo sú takí dobrí herci:) No ten, čo milý byť nechcel ani nebol. Tak sa snáď nemýlim. Každý sa s vami rozpráva akoby ste boli jediný na ostrove, snaží sa aspoň nejakú frázu prehodiť vo vašom jazyku. Na mňa to pôsobilo neskutočne dobre. Nikde u nás som sa s tým nestretla. Zase nechcem nikoho uraziť, ale tu je málo miest, kde vás vítajú s otvorenou náručou. Však ten turista mi prináša zisk, tak sa aspoň usmejem. Tu je to skôr... bože zase turisti. Možno je to o ľuďoch samotných alebo celkovo o konkrétnom národe a tí tam dole sú predsa len viac uvolnenejší.

A to je presne to, čo mi učarovalo. Tá neskutočná pohoda a pokoj. Na pláži by som dokázala presedieť celé dni. Len sedieť dívať sa do diaľky a počúvať more. Má to takú obrovskú moc, dá vám to taký mier na duši, že už odtiaľ nechcete ísť preč. V prípade, že ste ochotný tieto veci vnímať. Asi by som nič také nestihla byť tam s partiou kamarátov. A ak áno, ako také niečo budete rozprávať rozjareným ľuďom, čo sa chcú zabávať? Predsa len takéto veci môžu vyznieť veľmi pateticky ak ich chcete niekomu povedať. Bola som predsa na obyčajnej dovolenke a tam nikto nehľadá zmysel života. Len si chce oddýchnuť od práce a rutiny.

Nebyť otázky, že čo by som tam preboha robila (pretože áno za sedenie na pláži mi nikto platiť nebude), tak sa v momente sťahujem... no áno kebyže mám za čo :D No celý čas ma mrzelo, že som sa pri mori nenarodila. Myslím, že by som sa tam hodila. Už len tým ako milujem teplo ako rada sedávam niekde kde je ticho a kľud a premýšľam nad svojimi vecami, niekde kde čas plynie pomaly a nikto sa nikam neponáhľa, pretože ja fakt neviem za čím sa to vlastne mám hnať a predsa je každý môj deň tu, jeden veľký maraton. Myslím, že to tu máme celé zle nastavené. Takže musím môj osud nejak presvedčiť o tom, že mám bývať pri mori a nie v Čechách alebo na Slovensku.. alebo kdekoľvek kde nie je more :) Ale to už nie je celkom o ostrove.

Na Kose sa toho dá vidieť samozrejme oveľa viac ako sme videli my, dá sa tam dozvedieť viac vecí ako sme sa dozvedeli my, ale na objavovanie máme ešte kopec času. Zatiaľ nám stačili pamiatky, scenérie, výborné jedlo a celková atmosféra, ktorá tam panovala. Ešte trošku viac spoznať ľudí, zisiť akí sú, ako fungujú a ako sa im tam žije a bolo by to dokonalé. Možno by ma prešlo to sťahovanie.. :) a možno nie.

Hotel:

Nesmiem zabudnúť na hotel. Veľa ľudí sa sťažuje na veľa vecí, ale myslím, že sme len rozmaznaní. Tento hotel bol skvelý, zamestnanci milí a ochotní. Ešte aj "pokojská" bola vždy usmiata a nezabudla sa opýtať ako sa máme atď. Jediné čo mi na ľuďoch pobývajúcich s nami vadilo, bol ich prehnaný apetít, ktorý podľa mňa nebol podmienený hladom, ale nejakou scestnou vidinou toho, že moje prachy, moje žrádlo. Prišlo mi strašne detinské to ako sa jeden pár tešil, že si obaja nabrali na štyri taniere to isté s výrazom... joooo ochcali sme ich, zobrali sme si všetko čo na tých švédskych stoloch majú. Takže to vyzeralo tak, že pán jedol naraz z troch tanierov, medzi tým si bol ešte trikrát pridať a to fakt nepreháňam a už som sa musela smiať, keď pri tom funel a potil sa, ale poctivo tlačil ďalej. Nakoniec to aj tak nikdy nedojedol. Zhodli sme sa na tom, že to musí byť seriálový Alf. Inak nie je možné toľko doslova zožrať. Poznám ten pocit, keď vidíte veľa úžasného jedla pokope a môžete si dať čokoľvek... alebo teda aj všetko. Ale ísť tam s tým, že musím to všetko zjesť, lebo som si to predsa zaplatil mi príde divné. Asi som divná, tak ma nemusíte ukameňovať ak máte iný názor. :)

K tomu jedlu ešte menej útočne. Bolo fakt dobré. Ja som od mala strašne vyberavá, ale toto mi chutilo. Všetko čerstvé, dokonale ochutené... úžasné. Bohužiaľ ma asi dostal čerstvý vzduch a ochorela som, takže som nemala chuť veľa zjesť. Ale boľavé hrdlo som si poctivo liečila skvelou zmrzlinou každý večer. Takže kašeľ ma drží ľšte teraz :)

Inak nám hotel ponúkol naozaj dokonalý oddych. Nesmiem zabudnúť na grécky večer. Musím povedať, že ak by tá pani, čo hrala na husle bola siréna, tak za ňou v momentne skočím do vody. Hrala neskutočne. Šum mora, do toho tie husle... mala som pocit, že som v nejakom úžasnom príbehu a že realita je niekde za hotelovými dverami. Takže ďakujem za tento zážitok. Na to sa nezabúda.

Návrat do krutej reality:

Doleteli sme domov. Okrem toho, že mi skoro praskla hlava od pristávania a ucho ma bolelo ešte dva dni ma ovalil pražský vzduch... nehovoriac o "vzduchu" na smícháči, kde sme sa zase vrátili do stredoveku. Z týždenného slnka a pohody sa vrátiť do šedej, studenej a upršanej Prahy. Na takýto šok ma nikto nepripravil. Aj keď mám Prahu rada, v deň príletu, to bolo pre mňa najodpornejšie miesto na svete.

Takže teraz už len musím počkať kým príde leto a znovu vypadnem pod slnečné lúče a úsmevy :)