Pozrite aká som pekná a nezabudnite ma za to pochváliť!

Nedá mi nereagovať na video jednej mladej slečny a jej odpovediach na "naozaj" vecné otázky. Tak nejak sa zamýšľam, kam speje dnešná mládež a napriek tomu, že som sama mladá, tak jej už absolútne nerozumiem. A toto je podobný prípad.

Slečna na svojom blogu píše dôvod, prečo natočila spomínané video. Zaujalo ma tvrdenie, že predsa musí odpovedať na otázky, ktoré sa jej ľudia pýtajú, pretože každý potrebuje v niečom poradiť a aj ona sama "v mladšom veku" (to by ma zaujímalo v akom mladšom... asi keď ju učili zaviazať si topánky) potrebovala rady aj ohľadom úplne jednoduchých vecí. Ale ako môže niekomu pomôcť odpoveď na otázku: "Kde bývaš?" alebo "Kde si kúpila to leopardie tričko?"

Ja viem, že keď má človek 15 rokov, tak sú pre neho dôležité úplne iné veci ako neskôr, ale čoho je príliš toho je moc. Vidieť poslanie v písaní blogu, o ktorom si myslí, že je snáď prínosom pre celú spoločnosť a že svojimi fotkami a komentármi o šminkách spasí svet, mi príde také absurdné akože dážď prší od zeme. Ale možno som divná ja a takéto veci sú normálne. Aj ja si píšem blog, ale nepovažujem to ani za poslanie a ani nie som presvedčená o tom, že niekomu pomôže.

Snažím sa pochopiť čím to je, že sa dnešné dievčatá zaujímajú len o to ako vyzerajú a sú schopné vyhodiť svoje "sexi" fotky kamkoľvek na internet a vzrušene sledovať ako im stúpa návštevnosť. Pri tom im maminka balí desiatu do školy a ani netuší, čo jej dieťa vyvádza. Veď kto normálny sa bude pozerať na našpúlené fotočky nejakej 15 ročnej školáčky?

Nech mi nikto nehovorí, že predsa dnešné deti dospievajú rýchlejšie. Fajn spôsom ako si ospravedlniť, náš spôsom života a príklad, ktorý sa deťom dostáva. Všetko je to o výchove, o tom v akej spoločnosti sa pohybujú, na čo sa dívajú, čo čítajú a čo vidia. ALE. Už v tomto veku by mali vedieť, čo je správne a čo nie, čo je podstatné a čo je len strata času. Príklad. Môj otec bol alkoholik a bolo mi jasné, že je to zle a už keď mi bolo desať rokov som si povedala, že môj muž piť nebude. Tak isto som videla, že spolužiačky majú krásne svetríky a maminka im dovolila namaľovať sa a aj keď som po tom tajne túžila už vtedy mi prišlo hlúpe správať sa a vyzerať ako dospelá, keď som taká malá. A do teraz mi príde úplne zbytočné a absurdné baviť sa celé hodiny o tom aký mám púder, maskaru, očné tiene, rúž, korektor a čo ja viem čo všetko. Hlavne keď to bola ústredná téma celé štyri roky na strednej škole. Keď mi potom takýto človek povie, že chce študovať právo alebo medicínu, tak si prajem aby som bola zdravá do konca života len aby som neskončila niekomu takému pod rukami.

Tak isto píše, že je cieľavedomá a že sa nevzdá len tak bez boja a že sa nevzdá ani tých videí. Ale čo s cieľavedomosťou, keď ste všetkým na smiech? Keď to, čo robíte nemá žiadny hlbší význam ani pre váš osobný rast a ani pre spoločnosť? Čo má byť výnimočné na tom, že je pekná a chce to ukázať svetu a ešte chce aby ju za to chválili? Čo z toho, keď otvorí ústa a už je vám jasné, že je naozaj LEN pekná. To akože stačí pre fungovanie v tomto svete? Mať peknú tvár? To si budeme hovoriť: "Nevadí, že si blbá len sa usmievaj."?

Dievčatko si žije vo svojo ružovom svete, kde jej nič nechýba pretože všetko prišlo samo. Všetko má od rodičov, lebo to chcela. Svet je krásne farebný a ľudia sú milí a ochotní a krásne značkové handry snáď rastú na strome. To, že maminka s ockom sa derú v práci len aby ich dieťa malo dostatok a ešte viac ako mali oni sami, už nevidí. A keď si dieťa zvykne na to, že mu všetko naservírujú na striebornom podnose, nikdy si nebude vážiť prácu ako takú, nebude poznať hodnotu peňazí a ani to ako ťažko sa nadobúdajú. Je pekné mať ideály a ísť si za svojimi snami, ale treba pri tom aj racionálne uvažovať. Neznášam taký prístup akože ja toto robiť nebudem, to je pod moju úroveň. Nehovorím, že je takých detí veľa, ale bohužiaľ ich poznám viac než dosť. O to je ťažšie poznanie, že nie každý nám bude rozkladať červený koberec pod nohy. Skočiť do reality je obzvlášť trpké hlavne s takýmto prístupom. A ešte keď vezmem do úvahy vyjadrovacie schopnosti spomínanej slečny, tak neviem či sa mám smiať alebo plakať, ale keď si chce preraziť cestu ku sláve a uznaniu ostrými lakťami ako hovorila, mala by rýchlo so sebou niečo robiť, pretože ju inak nikto nikdy nebude brať vážne. Možno len rovnakí ako ona.

Najhoršie na tom všetkom je, že niektorí z tejto ružovej mucinky životnej utópie nikdy nevyrastú a to už by som rozdávala facky. Vtedy mám chuť zdrapiť toho človeka za plecia a kricať mu do tváre aby sa už preboha zobudil. Pretože snáď nie je možné aby takýto ľudia existovali. Ja viem, že som teraz hnusná a že oni sú napriek všetkému šťastní tak ako sú a myslia si toho strašne veľa a hlavne o sebe.

To čo ma na tom vytáča je, že sa s nimi musím stretávať aj v bežnom živote (bez toho aby som bola taký masochista a musela sa na nich dívať dobrovoľne ešte aj vo svojom voľnom čase) a otravujú mi život svojou totálnou neschopnosťou fungovať s okolitým svetom a chápať banality ako napríklad, že keď je niečo dôležité na vybavenie teraz, tak je to naozaj teraz a nie o mesiac. Naozaj by sme mali začať od svojich detí, venovať im pozornosť, ísť im dobrým príkladom a zabezpečiť im detstvo, ktoré má byť o pieskovisku, schovávačke, o čítaní encyklopédií, spoznávaní prírody a nie o tom, že sa musím ráno päťkrát prezliecť aby som sa páčila Ferkovi z 8.B. Pretože keď sa nezačne od detí tak vtipy o blondýnkach už nebudú vtipmi, ale krutou realitou.

Viem, že nikto nie sme dokonalí a ja už vôbec nie, ale sú veci, ktoré ma fakt štvú a nemôžem ich prehryznúť, tak ak by sa niekomu zdalo, že veľmi moralizujem alebo hneď človeka odsudzujem, nie je to tak celkom pravda. Dám človeku šancu, pretože prvý dojem občas nie je správny, ale keď niekto začne rozprávať je mi hneď jasné či chcem v konverzácii pokračovať alebo nie.

Preto odmietam tolerovať takúto bezduchú povrchnosť. Takže ak som sa niekoho dotkla, ospravedlňujem sa, ale môj názor je: Preč s tupými hlavami!