Mizerný pocit zo skvelej práce. Pochopiteľné? Možno.

Aká som bola nesmierne šťastná a nadšená z novej práce, tak o to väčšie mám teraz obavy, že sa niečo parádne pokašle. Teda, že to parádne pokašlem ja. Človek príde s očakávaniami aké to bude skvelé a osviežujúce, čo síce je, to sa musí nechať. Ale problém je ten, že práca je to zatiaľ pre mňa náročná. A moja chorá hlava už vymýšľa, čo všetko by sa mohlo pokaziť. Toľko zodpovednosti mi na pleciach snáď ešte neležalo. Ale pred ľuďmi sa tvárim strašne statočne, vyrovnane a nadmieru spokojne.

Pripadám si ako totálne emo. Som neschopná, neperspektívna, stratený prípad nepoužiteľný a nepotrebný pre spoločnosť. Mám pocit, že sa len hrám na niekoho, kým nie som. A táto myšlienka ma prenasleduje každý boží deň a nie a nie sa jej zbaviť. Potrebujem aby mi niekto povedal, že to tak nie je? Chcem počuť nepotrebné slová ako "neboj sa ty to zvládneš, máš na to, si super". Nepotrebujem, lebo viem, že mi to nepomôže. Jediné čo ma zachráni budú výsledky mojej práce, ktoré sa nejak nechcú dostaviť. Možno bude problém v tom, že chcem všetko hneď a už aj. Keď sa niečo rýchlo nedarí, vzdám to a idem preč. Ale teraz tak nejak viem, že si to nemôžem a vlastne ani nechcem dovoliť. Asi som divná. Možno sa stala chyba pri výrobnom procese a je potrebné ma opraviť.

Človek sa stále učí a naberá skúsenosti a tie správne fígle na to aby veci fungovali tak ako majú. Snáď sa toho dočkám aj ja a nebudem mať do konca života pocit, že nejak nie som v správny čas na správnom mieste a že snáď nie som ani taká blbá ako si myslím. Takže moja odhodlanosť pomáhaj mi! Pretože si zas nechcem povedať, že všetko zlé je na niečo dobré. Tento môj článok má významovú hodnotu asi tak 2/10, ale ste jediní kto o mojom úpornom boji vie :D Takže hor sa do práce s pozitívnym myslením!