Keď Vám dvadsaťpäť tisícové OOOoooooo dá slobodu

Keď kráčate po meste a ľudia sa na Vás usmievajú, rozhodne to nie je bežný jav. Ale ak viete prečo sa usmievajú a vy máte k úsmevu ten istý dôvod, cítite sa zrazu dôležito a mestom nechcete len prebehnúť, ale užiť si všetky pohľady, ktoré na Vás padnú. Vy totiž idete na Sonisphere.

Premýšľam, čo vlastne o Sonisphere napísať. Po internete už kolujú desiatky recenzií a každá ponúka nejaký svoj pohľad. Niekde je to výčet a hodnotenie kapiel, niekde za všetko hovoria fotky, a inde je to chvála vystriedaná tvrdou kritikou. Myslím, že tento ročník si zaslúži oboje. Aj chválu aj tvrdú kritiku.

Je síce skvelé, že to bolo v Prahe, aspoň sme nemuseli ísť autom, ale o tom, že sa niečo vôbec koná, nebolo nikde vidieť ani počuť. Chýbali mi nejaké ukazatele, niečo čo by nepripraveným naznačilo kam to majú ísť. Našťastie vždy pomôže ísť s davom alebo sa jednoducho opýtať. Tak či tak značenie Vám dodá pocit, že už ste blízko a nemáte stres, že netrafíte. Keď tam už prídete, tak Vás ako zberateľa spomienok zamrzí skutočnosť, že na ruku nedostanete žiadnu žiarivú pásku, ktorá bude všetkým naokolo prezrádzať, čo že to počúvate za muziku. Nevadí, ideme ďalej. Ešte nehrajú žiadne kapely a tak je správny čas kúpiť si pivo a obhliadnuť areál. Ten bol... malý. Zas ako minulý rok, málo zachodov, málo stánkov, malý výber čohokoľvek. Asi mi budete oponovať, že človek nechodí na festival nakupovať. Ale, chodí. Na festival ideme, aby sme sa nadýchli atmosféry, aby sme mali nejakú hmatateľnú spomienku na to, kde sme boli a čo sme tam zažili. Preto obliezame stánky s tričkami a hľadáme nejaké pravé pre seba, vyberáme si krásne náramky, s ktorými sa potom chceme pochváliť v práci či škole. Myslím, že to každý dobre pozná. Keď sa vrátite do bežného kolobehu a napriek tomu sa zastavíte a poviete človeku vedľa Vás: "Pozri, to som si kúpil na Sonispehe" (alebo na hocijakom inom feste), "vieš na tom festivale, na ktorý som sa tešil už pol roka!" A oči Vám žiaria šťastím a v hlave sa Vám premietajú tie najlepšie okamihy z celého festu. Ale všetko, čo dokážete zo seba dostať je len, že to bolo ÚŽASNÉ. Onemiete silou zážitku a ten vždy podporí nejaká drobnosť, ktorá Vám to pripomenie. Sú ale organizačné veci, ktoré vo Vás napriek genialite kapiel, zanechajú zmiešané pocity. Žiadne koše, na výber jednen druh piva, ťažko zohnateľné nealko, od ktorého Vám ešte aj odhodia vrchnák. Ale nevadí, človek si zvykne na čokoľvek a prišiel sa hlavne baviť.

Konečne dohrali Debustrol a tá nudná kapela za nimi a nastúpili Misfits, ktorý mali smolu v podobe príšerného zvuku. Všetku túto nepriazeň a istú neosobnosť prežúvajúceho Only-ho mi vynahradila pecka Dig up her bones, ktorá napriek veľmi osobitému prejavu bola úžasná a som rada, že som si na ňu mohla z plného hrdla zakričať. Kreator bol taký ako vždy. Veľmi fajn a ich a moja Phobiaaaaaa nemala chybu. Ďalšie štyri kapely napočúvané nemám a pri Cavalera Conspiracy a In Flames, som si povedala, že je to veľká škoda a musím to napraviť. Ale Roots bloody roots je aj pre mňa nesmrteľná pecka, ktorá z Vás dostane tóny, o ktorých ani neviete, že ich dokážete vylúdiť. Mastodon bol fajn, ale pre mňa len fajn. Korn... na pódiu spolu s Metallicou, Pink Floyd a Queen, boli príjemnou predohrou, s pre mňa veľmi špecifickým a potešujúco presným hlasom Davisa. Inak som sa tak trošku nudila. Keď ich hudbu poznáte len povrchne a nijak zvlásť sa o ňu nezaujímate, tak Vám nič nepovie a musíte ju nejak pretrpieť. Aj keď to samozrejme nebolo utrpenie v pravom slova zmysle.

Vonku sa už však skoro zotmelo a Vy viete, čo to znamená. Príchod hviezd. Za včerajšiu noc len tých ľudských, bez doprovodu tých na oblohe. Vôbec mi to nevadilo. Ani jemné mrholenie a ani to, že mám polovicu oblečenia obliatu pivom či pošliapané tenisky. Na scénu totiž prichádzajú ľudia, hviezdy, hudobníci či legendy. Čo len chcete. Prišli Iron Maiden. Kapela, ktorú som začala vnímať od Wickermana a pri tom som už dávno poznala staré songy, ktoré som mala rada, len som nevedela kto že to spieva. Predsa len mám o pár rokov menej ako oni a v mojom rannom detstve ma k tejto hudbe nemal kto viesť a podporovať. Človek si, ale k svojim srdcovým záležitostiam svoju cestu nájde. Potom sa už len postaví na to správne miesto a sleduje tú energickú smršť, ktorú zo seba dokáže vydať šesť už nie najmladších chlapov. Stojíte a vidíte ich usmievať sa a tak sa usmievate s nimi, rozhliadate sa a vidíte tisíce rúk smerujúcich k nebu, počujete jeden hlas vychádzajúci z tisícov hrdiel a ste súčasťou tej neuveriteľnej scény, ktorá sa odohráva okolo Vás. Kto niečo také ešte nezažil, tak to nepochopí. Nepochopí, že masa ľudí spolu spieva, že sa objímajú, aj keď sa nepoznajú. Že sa správajú ako malí blázni a už vôbec im nepôjde do hlavy, ako sa niekto pri pár pesničkách môže cítiť taký silný a veľký, taký štastný a slobodný. Taký aký by mal byť vždy. Sám sebou.

Ďakujem Vám drahý Iron Maiden, zase ste mi vyčarovali úsmev na tvári, zase som bola tým čím som. Večným dieťaťom v dospelom svete.