Viedenské podzemie, čiže príbeh Tretieho muža a krásnej Jeanny

Vodičkův průvodce po Vídni, protože nejen Stephansdomem, Hofburgem, Schonbrunnem a Belvederem je Vídeň zajímavá

Myslíte si, že vlámanie, krádež, kedy sa zlodeji podzemím prekopú do trezoru, patrí výhradne do filmových príbehov? Mýlite sa. Viedenská polícia môže rozprávať o inej skúsenosti. V roku 1999 parta zlodejov prenikla cez Dunajský kanál do kanalizačného zberača. Mapové podklady ich doviedli na Julius-Tandler-Platz. Vybalili náradie ako pre baníkov, prerazili múr a cez podlahu sa dostali do dobre zásobeného klenotníctva. Ich lup ohodnotili na 2 milióny eur.

Ako vo filme a naozaj vo filme

Film, zábavná kinematografia a viedenské podzemie, všetko sa točí najmä okolo Tretieho muža[1]. Orson Welles, čiže Harry Lime, v úlohe pašeráka penicilínu, uniká pred prenasledovateľmi viedenskou kanalizáciou. Najslávnejšia scéna tohto filmu. V skutočnosti je Third man, skôr krásny film noire, čosi ako detektívka, o jednej asi násilnej smrti a treťom mužovi, svedkovi, ktorý tak trochu (nie)je. Všetko v kulisách Viedne zničenej 2. svetovou vojnou.

Rok 1979 a The Fifth Musketeer (u nás známy ako Železná maska / Piaty mušketier) s pôvabnou Sylviou Kristel (darmo, Emmanuelle, to sa nedá zabudnúť...). Šermiarsky súboj dvojčiat Ľudovíta XIV. , francúzskeho panovníka a jeho brata Filipa, z ktorých jeden padá do podzemných vôd tečúcich niekde medzi „Versailles“ (spodobený zámkom Schönbrunn) a väznicou/pevnosťou Bastila (hrad Kreuzenstein), aby zomrel a nekomplikoval dejiny ako záhadný muž so železnou maskou. Opäť, kulisy vo viedenských kanáloch.

Falco prichádza v roku 1986 a s ním jeho devätnásťročná femme fatale Jeanny a geniálna skladba, ktorá ani dnes nepôsobí ako oldies muzika pre starších horšie počujúcich. Časť videoklipu sa odohráva v kanalizácii, ktorá Orsonovi Wellsovi v roku 1949 tak intenzívne smrdela, že odmietal v nej nakrútiť viac ako krátku scénu. Falcovi, ani dievčine, ktorú nesie v náručí, pachy podzemia nevadili. Mimochodom, ani dnes nie je v kanalizácii žiaden neznesiteľný smrad. Skôr naopak.

Zatiaľ posledný vlčiak, ktorý sa výrazne blysol v úlohe filmovej hviezdy, Komisár Rex v roku 1995 navonia v epizóde Unter den Straβen von Wien tašku s nelákavým obsahom, ľudskými črevami. Inšpektor Moser a Rex pátrajú a pátrajú v podzemí, v odpadových kanáloch. Viedenským (filmovým) detektívom by som krivdil, keby som nespomenul, že tí prví v podzemí Viedne, boli zo seriálu Kottan vyšetruje (Kottan ermittelt – myslím, že na území bývalého Československa neznámy seriál).

Život podzemia

Nemyslím potkanov. Sú tu aj tí, som však presvedčený, že ich neuvidíte. Na prelome 19. a 20. storočia bezpečne robili spoločnosť veľkému počtu bezdomovcov a sociálne slabým vrstvám viedenského obyvateľstva. V období, kedy sa Viedeň začala prudko rozvíjať, vítala všetky možné robotnícke profesie. Tie, ale neboli tak dobre platené, aby to znamenalo slušné žitie v dobre zariadených obytných domoch. Kanalizácia so všetkým zákutiami a komorami, ktoré ešte aj počas silných dažďov ostávali suché, uvítala aj týchto Viedenčanov. Okolo roku 1910 Max Winter a Emil Kläger napísali reportáž zo života undergroundových squatterov a stali sa zakladateľmi sociálnej spoločenskej reportáže.

V roku 1934 založilo Mesto Viedeň „Kanalbrigade“, ktoré mali bezdomovcov z kanalizácií vyhnať. Trochu to šlo ruka v ruke s konceptom „Červenej Viedne“, masívnou výstavbou sociálnych bytov, o ktorej môžeme dnes len snívať a snívať.

Viedenské podzemie v toku histórie

Dnešných viac ako 2 500 km viedenských kanalizačných tunelov začali budovať pred rokom 1739. Viedeň sa tak stala prvou európskou metropolou, ktorá bola plne odkanalizovaná. Ibaže odpadová voda si našla cestu aj do studní na pitnú vodu. Vo februári 1830 situáciu skomplikoval ľadochod, ktorý zahatal tok Dunaja. Výsledkom miešania čistej a kontaminovanej vody bola epidémia cholery. V rokoch 1830 – 1831 znamenala smrť pre viac 2 000 obyvateľov. Ľavý a pravý viedenský zberný kanál, kolektory, ktoré dobudovali po epidémii, zvyknú ešte dnes volať Cholerové kanály. Prvým opatrením, ktoré smerovalo k lepšej funkčnosti kanalizácie, bolo jej prestrešenie, skôr zaklenutie. Na skutočne čistú pitnú vodu si Viedenčania počkali do roku 1873. Do mesta doviedli čistú pramenitá vodu a naplnili ňou vodovody. Ku koncu 19. storočia a najmä na prelome 19. a 20. storočia nabrala výstavba kanálov takú dynamiku, že na jej výstavbe pracovalo súčasne okolo 5 000 ľudí. Spolu s kanálmi sa zreguloval tok Dunaja a vybudovala sa Viedenská mestská železnica (stadtbahn), ktorá kopírovala usmernený tok rieky.

Dnes sa kanalizáciou prečerpá pol miliardy litrov odpadových vôd denne. Všetká smeruje do hlavnej čistiarne v Simmeringu, do najnižšieho bodu Viedne. Pracovné priestory viedenských technikov sú 25 metrov pod povrchom.

O návšteve

Prehliadka podzemia trvá asi 50 minút. Z toho, 32 minút zaberie výklad sprievodcu a videosekvencie o výstavbe, prevádzke, údržbe kanalizácie a už spomenutej filmovej produkcie. Nedajte sa tým odradiť. Vidieť Viedeň „odspodu“ sa určite oplatí. Priestory, ktorými vás prevedú majú punc industriálnej architektúry priemyselnej revolúcie a to za pohľad určite stojí. Točité schodisko, úzke chodby, vlhkosťou presiaknutý betón, klenuté priestory ukrývajúce čosi ako bazény, ktorými preteká voda rýchlosťou horskej bystriny. Finále situované do jedného z ústredných zberačov. Zmetie vás pohľad na priestor veľmi, ale veľmi podobný cestnému tunelu. Nie hocakému, ale štvorprúdovému. Tá veľkosť je klamlivá. Sprievodca iba mimochodom upozorní, že ak Viedenský les zasiahnu silné dažde, situácia v tuneli sa zmení v priebehu minút. Vtedy treba, veľmi, ale naozaj veľmi rýchlo opustiť aj tento impozantný podzemný priestor. Prietok vody sa zmení z lenivého potôčika na hlbokú dravú rieku. Prípadne, skúste prísť na prehliadku podzemia, keď vo Viedni prší. Možno sa vám prihodí to, čo nám. Sprievodca nám trochu zahanbene, trochu pobavene oznámil, že s prehliadkou možno nezačneme. Podzemie treba skontrolovať, počas dažďov v ňom zvykne stúpnuť voda, čo by mohlo znamenať, že sa budeme brodiť v 10 cm hlbokých mlákach.

Ako som už spomenul nepríjemných pachov sa obávať nemusíte. Návšteva kanalizácie nie je návštevou divadla. Priestory sú vlhké, nie však chladné. Nie sú špinavé, ale ani sa tu príliš neupratuje.

Múzeum tretieho muža

Vchod do podzemia je v Girardi parku. Prakticky v srdci Viedne, hneď pri Karlsplatz. Ak sa spoľahnete na navigáciu Google maps, možno sa s vami zahrá na slepú babu. V uliciach mesta jednoducho funguje v režime hop sem, hop tam. V blízkosti vstupu je ešte Múzeum tretieho muža. Majitelia Gerhard Strassgschwandtner a Karin Höfler v ňom predstavujú históriu filmu a povojnovej Viedne. Highlightom zbierky, ktorú tvorí viac ako 3000 exponátov sú kamery, scenáre, filmové plagáty a filmová citara, interpretka legendárnej hudby Antona Karasa. Priznávam sa, nenavštívili sme múzeum. Pršalo, boli sme hladní a plánovali sme sa pomerne rýchlo vrátiť do Bratislavy. Vnímam to ako dlh mojej zvedavosti a do toho múzea si návštevu naplánujem.

Pred návštevou

Na prehliadku podzemia je údajne nutná registrácia. Registrovali sme sa. Či je to až tak úplne nutné, neviem. Možno vás zaradia do skupiny návštevníkov (pokiaľ práve nie je extra nával) aj bez toho. Ja rád hrám na istotu, tak tú registráciu skôr odporúčam.

Aktuálne informácie a rezervácia vstupov:

https://www.drittemanntour.at/

Pre pamätníkov

https://www.youtube.com/watch?v=Urw-iutHw5E

[1] https://www.csfd.sk/film/11627-treti-muz/prehlad/

Zveřejněné fotografie jsou dílem autora textu