Slovenský Tádž Mahal, mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí

Slovenský Tádž Mahal. Zaujímavé, nikdy ma to prirovnanie nenapadlo. Spomenula ho až moja kolegyňa, keď sme počas pracovnej cesty prechádzali okolo. Mala pravdu. Stavba postavená z lásky k žene. Na jej pamiatku po jej smrti. Budova krásna, výtvarne vyspelá, uchvacujúca, výnimočná vo svojom prostredí, architektonicky neobyčajne vyzretá, čistá poézia v próze, ktorú neobmedzovali finančné náklady. Také je mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí.

Si vis vivere, disce mori – Ak chceš žiť, nauč sa zomrieť

Rozprávať o niektorých stavbách je ťažké. Rozprávať o mauzóleu v Krásnohorskom Podhradí je pre mňa ťažké. Pamätám sa na moju prvú návštevu. Vošiel som dnu a bol som ohromený, že som nechcel ani fotiť. Už vonku som vedel, že čosi také som na Slovensku ešte nevidel. Dnu sa to znásobilo. Dnes už ten pocit nezažívam. Ale tá stavba ma stále ohromuje.

Projektantom mauzólea bol 28 ročný Richard Berndl (1875-1955). Profesor na mníchovskej umeleckopriemyselnej škole. Spolu s ním priložili ruku k dielu sochár Max Frick, maliar Karol Throll a zlatník a kovotepec Adolf Mayerhofer. Všetci z Mníchova. Sloh, v ktorom hrobku postavili bola secesia. Secesia (Rakúsko), Jugendstil (Nemecko), Art noveau (Francúzsko), Modernismé (Španielsko), označenie pre vlnu, ktorá nabúrala predstavy o nehybných architektonických formách, bezfarebnom kameni a omietke. Umelecký smer, ktorý položil základy dnešného moderného priemyselného designu. Ibaže v čase svojho nástupu výrazne čerpal z mytologizovaných spomienok na civilizácie Blízkeho a Stredného Východu, Egypta, trochu z Grécka, možno ranného stredoveku. Mnoho anjelov strážcov, mnoho symbolov, mnoho nápisov s filozofickým presahom. Si vis vivere, disce mori – Ak chceš žiť, nauč sa zomrieť, Morte beata nihil beatius – Najblaženejšia je blažená smrť, Sic separat amara mors – Tak rozdeľuje horká smrť, Cor inpos ne afflixeris - Netráp unavené srdce.

Vita fumus – život je dym

Biele sarkofágy z carrarského mramoru, miesto posledného odpočinku grófa Dionýza Andrássyho a jeho manželky Františky Hablawetzovej, dominujú interiéru. Pod Dionýzovým sarkofágom je nápis Vita fumus – život je dym, pod Františkiným Non Quam diu sed quam bene – Nie ako dlho, ale ako dobre.

Každý rok, 26. októbra, sa priestor mení na kaplnku. Plocha za sarkofágmi sa stane liturgickým priestorom s oltárom. Kryptoportrét sv. Františky – tvár svätej Františky spodobujúcej tvár pani Andrássyovej, vytvorený z malých mramorových platničiek je ústredným oltárnym obrazom. Najnižší priestor pri vstupných dverách slúži ako zhromaždisko pre veriacich. Každý rok tu takto odslúžia zádušnú omšu za pokoj Františky Andrássyovej.

Kým exteriér je zdanlivo fádne biely, vnútro je prepychovo zdobené farebným mramorom. Steny pokrýva sivý rakúsky, čierny švajčiarsky, žltý rumunský a biely grécky. Dolné časti ôsmich stĺpov podopierajúcich klenbu sú zdobené ružovým maďarským, červeným tuniským mramorom a zeleným ónyxom z Mexika.

Umiestnenie mauzólea tak trochu „mimo“ Krásnohorské Podhradie (stále sa nachádza malinkatý kúsok mimo obce pri ceste smerom na Košice) nebolo náhodné. Stavba je súčasťou pomyselného trojuholníka, ktorý tvoria obce Krásnohorské Podhradie, Drnava a Krásnohorská Dlhá Lúka, v ktorých Dionýz prežil svoje detstvo. Je dobre viditeľná z väčšej vzdialenosti zo všetkých ciest, ktoré k nej smerujú.

Niektoré pramene prirovnávajú stavbu z Krásnohorského Podhradia k hrobke ostrogótskeho kráľa Theodoricha v talianskom meste Ravenna. Autori diela sa ňou mali inšpirovať. V 19. storočí sa totiž tešila mimoriadnej popularite medzi romantikmi.

Františka a Dionýz

V kórejskom romantickom seriáli[1] uvádzanom na Netflix-e zazneli slová: Láska medzi dvoma ľuďmi začína vášňou, prechádza realitou a končí solidaritou. Strata vášne neznamená koniec lásky. Solidarita, lojálnosť a pospolitosť sú len jej inou formou. Hľadím na tú hrobku a pýtam sa, aký bol vzťah týchto ľudí. Odporuje poučkám o zrení, transformácii, nových podobách partnerskej lásky? Súznie ich spolužitie so zhrnutím pána Miroslava Plzáka Manželstvo spája starostlivosť o deti, spoločný majetok a zvyk. Neviem si predstaviť ich vzťah. Neviem si predstaviť dennodenný život relatívne vysokej šľachty na konci 19. storočia. Andrássyovci s majetkami na území dnešného Slovenska mali vycibrený vkus. Pravdepodobne svojím pohľadom na život predbehli svojich súčasníkov o dobrých pár desiatok rokov. Žiadne dokumenty, žiaden archív, žiaden životopis nás neprenesie do úlohy: V koži Dionýza Andrássyho[2]. Tak si to musíme vysvetliť každý sám.

Dionýz (1835-1913) poňal za manželku opernú speváčku Františku Hablawetzovú (1838-1902), dcéru riaditeľa viedenského konzervatória, ktorý bol sám českého pôvodu, v roku 1866 v talianskej Pise. Morganatický, stavovsky nerovný, sobáš pripravil Dionýza o časť dedičstva, ktoré prepadlo v prospech mladšieho brata Juraja V. Andrášiho (1846 – 1871). Brat však predčasne zomrel a Dionýz sa stal univerzálnym dedičom veľkého majetku, medzi ktorými boli viaceré železiarne, železorudné bane a osem kaštieľov v Gemerskej, Abovskej, Šarišskej a Nitrianskej župe. Do vlastníctva mu pripadol aj hrad Krásna Hôrka (v roku 2025, 13 rokov po požiari stále neobnovený, nesprístupnený). Manželia napriek tomu trvalo bývali v Döblingu vo Viedni, kde mali honosnú vilu (neskôr ju venovali pre potreby viedenských sirôt) a samozrejme v Mníchove.

Františka Andrássyová zomrela 26. októbra 1902 v Mníchove.

Tento panteón ako miesto posledného odpočinku pre požehnané pozostatky zbožňovanej manželky Františky Andrássyovej i na zvečnenie jej nezabudnuteľnej pamiatky a nehynúcich zásluh postavil jej vďačný a verný manžel Dionýz 1903.

Transcendentálna sila interiéru. Tá veta znie nahlúplo. Ibaže je pravdivá. Interiér hrobky je ... uchopiť slovami dojem, pocit, ktorý vo vás môže vyvolať, nie je správne. To treba zažiť. Možno si odnesiete len pocit príjemného pohľadu na remeselne mimoriadne zvládnutú výtvarnú výzdobu. Možno vás prekvapí spojenie anjelov, skôr cherubínov, s kresťanskými symbolmi v duchu, ktoré zodpovedá ďaleko predkresťanským časom. Možno oceníte aplikáciu niekoľkých desiatok druhov mramoru na výzdobe stien. Možno vás zaujmú nápisy v latinčine a možno si prečítate v maďarčine práve ten, ktorý hovorí: Tento panteón ako miesto posledného odpočinku...

Mauzóleum je určite jedna z najkrajších stavebných pamiatok na Slovensku. A aj v tomto so mnou môžete a nemusíte súhlasiť. V mojej hitparáde pamiatok, otvára prvú desiatku.

OTVÁRACIE HODINY:

Apríl – september: otvorené denne okrem pondelka od 10.00 do 18.00 (posledný vstup o 17.30)
Október – marec: otvorené denne okrem pondelka a utorka od 8.30 do 16.00 (posledný vstup o 15.30)

Prehliadka mauzólea trvá max. 20 minút so sprievodcom.
Prípadná zmena otváracích hodín vyhradená.

VSTUPNÉ:

Základné vstupné – dospelá osoba: 5 €
Zľavnené vstupné – študent (od 15 do 26 rokov, karty ISIC, ITIC EURO≤26): 3 €
Žiak (6 – 15 rokov): 2,50 €
Osoby nad 62 rokov: 3 €
Sprievodca ZŤP (s preukazom): 3 €
ZŤP: 2,50 €
Regionálna zľava: 2 €

Bezplatné vstupné
Deti do 6 rokov / ICOM / Zamestnanci múzeí a galérií, MKSR, spolupracovníci SNM – MBe / Pedagogický dozor (1 osoba na 15 žiakov)

[1] Konkrétne Právní cesta, 12. diel (dostupné na Netflix-e) https://www.csfd.cz/film/1709900-pravni-cesta/galerie/plakaty/

[2] Áno ide o odkaz na film V koži Johna Malkovicha (Being John Malkovich, 1999)

Zveřejněné fotografie jsou dílem autora textu