O (utajenej) muničnej továrni v Komárne

Vodičkův turistický průvodce po Slovensku, protože Slovensko nejsou jen Vysoké Tatry, Nízke Tatry a Bratislava

Keď bola Európa na začiatku 20. storočia tehotná vojnou, tí šikovnejší zakladali muničné továrne. Aj takto je možné začať rozprávanie o továrni na výrobu delostreleckých granátov v Komárne. Utajovanej, tajnej, dnes málo známej továrni.

Pred vojnou

Artillerie Laboratorium. Tento kúzelný názov by sa dal voľne preložiť ako „delostrelecké laboratórium“. Dnes máme pri Senici čosi podobné a nesie to názov Vojenský technický a skúšobný ústav Záhorie. Obe zariadenia mali (jedno stále má) rovnaký cieľ: realizáciu certifikovaných a akreditovaných skúšok zbraňových systémov, munície, prostriedkov balistickej ochrany a ostatnej vojenskej techniky pre potreby vojska a zbrojárskeho priemyslu.

V Komárne vzniklo „laboratórium“ z viacerých vhodných a prozaických dôvodov. Jeho plocha sa nachádzala na území Protitureckej pevnosti (medzi tzv. Starou a Novou pevnosťou), územie bolo močaristé, ale dobre dostupné, a využiť sa mohli okolité erárne kasárenské budovy. Najmä však od roku 1891 sa v Budapešti úspešne etablovalo niekoľko tovární na výrobu nábojov, v Győri sa vyrábali vojenské vozidlá a v Magyaróvári pušný prach. V roku 1892 spojil brehy Dunaja Alžbetin most medzi dnešným Komárnom a maďarským Komáromom (v skutočnosti spájal dva brehy jedného mesta, Komáromu).

V roku 1907 bolo na území Komárna len laboratórium, ale v roku 1908 sa rozbehla výstavba plnohodnotnej muničnej továrne.

Kaiser und königliche Artillerielaboratorium in Komárom

Cisársko-kráľovský delostrelecký výskumný ústav v Komárne bol aj výskumným ústavom. Najmä po roku 1914 však už bol továrňou na výrobu delostreleckých granátov.

Po začatí výstavby sa územie spevnilo násypmi zo štrkopieskov a hlavné budovy sa dávali do prevádzky v rokoch 1914 až 1916. Staré objekty (Alte Objekte, Gruppe I až IV) pravdepodobne pamätali časy výhradne „výskumného ústavu“ a pre potreby priemyselnej výroby boli adaptované.

Nové objekty (Gruppe V – VI) poslúžili najmä pre vojenskú správu riadenú dôstojníkom v hodnosti generála, administratívu a školstvo. Staršie budovy boli určené na rekonštrukciu nábojových puzdier (Hülseenrekunst obj.), pílu, strojársku a kolársku dielňu (Säge, Tischlerei, Wagnerwerkstatt), robotnícku ubytovňu (Arbeiterwohnbaracke) a robotnícke jedálne (Arbeiterspeisbaracke). Prevádzkových budov bolo, samozrejme, viac.

Pre zaujímavosť treba spomenúť, že v roku 1917 bol areál doplnený o parné vykurovanie.

Zo života továrne

Počas Veľkej vojny zamestnávala odhadom tri až štyri tisíc zamestnancov. Zväčša ženy, menej mužov a pravdepodobne, podobne ako v celej Európe, aj neplnoleté deti na pomocné práce. Pracovalo sa v dvoch predĺžených zmenách, teda po 12 hodín denne, nepretržite.

Výroba kulminovala v roku 1917 a odhadovaná produkcia podľa množstva použitej munície na talianskom fronte dosiahla v tomto roku asi 2,6 milióna kusov nábojov. Celková produkcia bola možno 72 miliónov kusov.

Presnejšie počty nie sú známe. Počas vojny všetky informácie o prevádzke prísne cenzurovali. Vie sa, že v roku 1914 došlo v hale č. 1 k požiaru, ktorý spôsobil výbuch. Počet mŕtvych nie je známy.

Na možnosť tohto typu kolapsov mysleli stavitelia už pred spustením výroby. Steny budov sa stavali ako veľmi odolné. Strechy bývali z ľahkých materiálov, zvyčajne dreva, aby ich zrútenie nespôsobilo väčšie škody, ako bolo nutné.

Výrobu ukončili v roku 1919. Budovy prevzala Československá armáda, písomnú dokumentáciu odovzdali do archívu viedenského Arsenalu.

Po vojne v znamení tabaku

Technologické zariadenie na výrobu munície bolo v rokoch 1919 – 1920 prevezené do Brna. Budovy pôvodne patriace armáde sa rozdelili medzi Južnoslovenské elektrárne, Československú tabakovú réžiu a miestne školstvo.

Časť budov sa používala ako ubytovanie pre vojenskú posádku, dva byty pre ženatých rotmajstrov a časť bytov pre poštových zamestnancov v Komárne.

Najdlhšie ako nájomca v areáli továrne vydržal Československý tabakový priemysel, národný podnik. Budovy opustil na konci 20. storočia.

Objekt nový, trochu záhadný

Výstavba nových objektov, myslím tým výstavbu veľkých až neprehliadnuteľných objektov na území továrne, neustala ani v desaťročí po rokoch 1920 – 1930.

Počas druhej svetovej vojny vo východnej časti areálu postavili „Hochbunker“. Nadzemný protiletecký úkryt civilnej protileteckej ochrany. Jednopodlažný objekt zasahujúci do hradieb starej pevnosti s mohutným železobetónovým stropom.

Ako úkryt poslúžil asi pre 50 ľudí, ktorí mali k dispozícii WC a filtroventiláciu zabezpečujúcu dýchateľný vzduch po uzatvorení objektu. Vstup uzatvárali trochu pevnejšie plechové (nie pancierové) dvere.

Ťažko odhadnúť, čo všetko okrem pavúkov, podzemných obyvateľov hmyzieho sveta a možno potkanov je vo vnútri.

Továreň dnes

Určite to nie je žiadna turistická topka. A nie je to ani urbexová prekážková dráha. Vôbec nejde o turistickú atrakciu.

Areál je využívaný ako skladové priestory, trochu ako prevádzkovo-administratívne priestory, trochu ako obchodné priestory, sem-tam sú tu predajne so stavebným materiálom a jeden, asi už zaniknutý, army shop.

Napriek tomu priestoru nechýba kúzlo vlny industrializácie Horného Uhorska. Remeselné prvky, liatinové zábradlia, mreže na dverách, okenice, samotné dvere, hrazdové steny skladov. Továreň z ilustrácií kníh Julesa Verna.

Časť budov je triezvo obnovená, dobre zapadá do prostredia, zeleň je udržiavaná a občas prechádza do chaoticky zaplnených parkovacích plôch, z ktorých niektoré autá už určite neodídu na vlastných kolesách.

Areál, ktorý má obrovský potenciál a jeho súčasnou najväčšou výhodou je, že je nevyužívane využívaný. Nechátra (až na dve budovy elektrární, krásne budovy) a súčasne nie je ani prehnane zveľaďovaný. Dobrý predpoklad, aby raz v budúcnosti ...

Poloha v Komárne:

Hradná ulica

Tabaková ulica