Narrenturm, Veža bláznov – Anatomicko-patologické múzeum vo Viedni

Vodičkův průvodce po Vídni, protože nejen Stephansdomem, Hofburgem, Schonbrunnem a Belvederem je Vídeň zajímavá

Na Súdnom lekárstve na Sasinkovej ulici v Bratislave to bolo ako fanfárový nástup. Vstupná hala, ktorej jednu stenu obsadili police plné sklených nádob. V nich v konzervačnom roztoku biologický materiál. Ľudské orgány poškodené násilnou činnosťou. Na druhej strane boli dvojkrídlové biele dvere, ktorými sa vstupovalo do pitevne. Fanfáry dozneli, začala práca. Byť povinne účastný súdnolekárskej pitvy, bolo ako byť, nie až tak úplne dobrovoľným spolucestujúcim v lietadle, ktoré sa práve zapojilo do bojovej operácie. Nezvykol som si na ne. Hoci som na pitvy občas musel chodiť. Boli neverbálnou výpoveďou mŕtvej obete, ktorá mohla pomôcť k objasneniu trestného činu. Viedenské Anatomicko-patologické múzeum vo Viedni je pomníkom priekopníkov patológie, veľmi názorným vysvetlením, s akým materiálom pracujú.

Skôr ako v budove založili zbierku patologických exponátov, bola Vežou bláznov, Narrenturm. Jej príbeh je rovnako zaujímavý ako múzeum.

Veža bláznov

Zaujímalo by ma, či pán Andrzej Sapkowski[1] mal na mysli túto vežu, keď prvému dielu Husitskej trilógie dal názov Narrenturm. Meno veže, pôvodne známej ako Irrenturm, znelo Kaiserlich-königlich Irrenanstalt zu Wien, Cisársko-kráľovský blázinec vo Viedni. Architektonicky zaujímavú budovu dokončili v roku 1784. Nešlo o liečebné zariadenie, skôr o záchytné zariadenie (väzenie s nižšou mierou ostrahy), v ktorom sa aplikovali prvé pokusy diagnostiky a liečby duševných porúch. Jozef II., najstarší syn Márie Terézie, dal pokyn na stavbu päťposchodovej, valcovitej budovy, veľmi podobnej pevnosti. V jej vnútri sa nachádzalo 139 izieb – ciel, pre 200 až 250 pacientov. Hoci stále naznačujem, že skôr šlo o žalár (árešt), ako o liečebňu, bola to budova s ústredným kúrením a kanalizáciou. Svojmu účelu poslúžila do roku 1869.

Zbierka ako zo súdneho lekárstva

Narrenturm poskytla domov jednej z najväčších a najkvalitnejších patologických zbierok v Európe. Anton de Haen, holandský lekár, zástanca posmrtných vyšetrení a pitiev, ju založil v roku 1754. Dodnes je zachovaný a vystavený minimálne jeden exponát z tohto obdobia. Dievča postihnuté ichtyosis vulgaris (kožné ochorenie spôsobujúce suchú, šupinatú pokožku) v ťažkej forme. Najväčšia časť zbierkových predmetov je z konca 18. storočia. Johann Peter Frank, nemecký lekár a hygienik, spolu s mestským lekárom Pascalom Josephom von Ferro presadili v roku 1795 myšlienku založenia Patologického múzea pri Všeobecnej nemocnici vo Viedni. Všetkým lekárom bolo nariadené pripraviť, odobrať a uskladniť vzorky s mimoriadnymi anomáliami a patológiami. V roku 1970 bolo v múzeu Patologicko-anatomického ústavu uložených viac ako 14 000 anatomických, patologických a teratologických preparátov. Do budovy Narrenturm sa zbierka presťahovala v roku 1971. Dostala názov Pathologisch-Anatomisches Bundesmuseum.

Aké je Anatomicko- patologické múzeum vo Viedni?

Odpovedať nie je problém. Odpovedať tak, aby ste si to vedeli predstaviť, môže byť problém. V expozícii sa nesmie fotiť. Fotografie nájdete v článku History and highlights of the teratological collection in the Narrenturm, Vienna[2]. Nie všetko, čo je v článku uverejnené ako ilustrácia, je vystavené ako exponát. Ale mnohé, áno. V článku sa píše: Výsledkom je, že tieto exempláre často prevládajú v súčasných dysmorfologických popisoch – nehovoriac o podloženej a presnej (diferenciálnej) diagnóze. Preto často zostávajú tichými objektmi z minulosti, ktoré sa považujú za „skrinky kuriozít“, ktoré najviac priťahujú potenciálnu hrôzu a morbídnu príťažlivosť. Tu je jadro problému. Pre mnohých je expozícia morbídne príťažlivá. Častí tiel, odrezaných končatín, hláv, vnútorných orgánov, pohlavných orgánov, kostier, lebiek je tam dosť. Ibaže aj na to sa dá pozerať inak. Moja manželka, ktorá študovala medicínu, s neskrývaným obdivom hovorila: Toto keby sme mali v škole! Vidíš, tu je mozgová cievna príhoda. Toto spraví v mozgu. My sme to videli len v atlasoch! To je druhý možný pohľad. Ja som sa na ne pozeral ako na muzeálne exponáty, spôsob prezentácie, autentickú zachovanosť od konca 19. storočia do 60.-tych rokov 20. storočia. Výborné! Spolu s priestormi, ktoré boli celami pre bláznov. Jedna dokonca „in situ“ aj s kresbami jej obyvateľa. Lʼart brut (hrubé umenie). Presne ten výtvarný prejav, ktorý v 40. rokoch 20. storočia pomenoval maliar Jean Dubuffet. Okrem iného, umenie psychicky chorých ľudí.

Celý priestor je čistý, presvetlený, krásny, zreštaurovaný. Ibaže vidieť ho môžete ako úzky, špinavý, smradľavý, studený, mŕtvo tichý, rovnako ako pretkaný výkrikmi šialencov. Narrenturm má silného ducha. Nemusí vás priťahovať ako nočného motýľa plameň sviečky, k sebazničeniu. Môžete nechať všetko prúdiť okolo seba. Môžete sa nechať spútať pohľadom na vypreparované mŕtvoly, hydrocefalom zdeformované lebky, sifylis, malomocenstvo, siamske dvojčatá, rakovinu penisu, nádory mozgu prestupujúcimi lebečné kosti. Môžete vnímať, že aj toto je život. To miesto je skutočne živé patológiou, vedou, ktorá začína v pitevni pri mŕtvych telách, aby zachránila živých. Mne sa to miesto páčilo. Vyhlasujem, že sa necítim byť fanúšikom tvorby Joela-Petera Witkina[3] a nevnímam ani príťažlivosť posmrtných procesov, pamiatok, pozostatkov. Vnímam to miesto ako kultivovaný prejav patologickej anatómie, prirodzenej súčasti medicínskych vied, pomník „praveku“ psychiatrie, ktorá duševné choroby prestala vnímať ako „zlého ducha v mašine“ a špičkovú muzeologickú prácu.

Ak sa ma opýtate: máme navštíviť to miesto? Odpoviem: áno, určite áno. Bez detí, s mládežníkmi vo veku možno od 16 rokov, určite nie v stave radostného očakávania potomka, určite nie, ak si kriticky priznáte, že vaše vnútorné rozpoloženie má skôr šedé až čierne odtiene (láme vás depresia),ale inak áno. Múzeum sa vymyká bežným štandardom. Je intenzívne navštevované a celý priestor prízemia, kde je expozícia pre verejnosť, je pod dohľadom. Je to výnimočné miesto, s výnimočne dobre zvládnutým scenárom.

P.S. používam nekorektné označenie blázon mysliac človeka s psychickým ochorením. Nemyslím to dehonestujúco, pridŕžam sa historického názvu vychádzajúceho z nemeckého narr, čiže blázon. Ospravedlňujem sa každému, koho by sa to dotklo.

Aktuálne informácie:

https://www.nhm-wien.ac.at/forschung/anthropologie/pathologisch-anatomische_sammlung_im_narrenturm

Pathologisch-anatomische Sammlung im Narrenturm

Spitalgasse 2, Wien

Otváracie hodiny:

Streda až sobota 10.00 hod. – 17.00 hod.

Vstupné: 8 eur

Zveřejněné fotografie jsou dílem autora textu

[1] Áno, áno, ide o autora Zaklínača, Wiedmaka, Witcher-a

[2] https://onlinelibrary.wiley.com/doi/full/10.1002/ajmg.a.63153

[3] Joel-Peter Witkin, súčasný americký fotograf (ukážky tvorby odporúčam dohľadať na internete)