Minoritenkirche: Da Vinciho kód aj vo Viedni?

Vodičkův průvodce po Vídni, protože nejen Stephansdomem, Hofburgem, Schonbrunnem a Belvederem je Vídeň zajímavá

Začnime tým, že reč je o Poslednej večeri. Tej Poslednej večeri, ktorej autorom je Da Vinci. Nie v úlohe kuchára, ale obrazotvorcu. Tej z milánskeho kostola Santa Maria delle Grazie. Lenže táto je v Rakúsku. Vo Viedni. V Minoritenkirche. Vyzerá, akoby milánskej vypadla zo štetca. Ibaže nie je to maľba.

Potom prichádza Dan Brown. Legendárny, tajomný, megaúspešný Da Vinciho kód. Postava na obraze po pravici Ježiša Krista by mohla byť... žena (?)... Mária Magdaléna (?)... voľný priestor za Ježišom v tvare V ukrýva kalich (?), Svätý grál (?), alebo je to skryté zobrazenie ženského lona (?). V tichom úžase skladám klobúk z hlavy pred fantáziou pána Browna. Nečítal som jeho knihy. Nevidel som dokonca ani filmy. Vystačím si s poznámkami iných k hlavnej dejovej osnove jeho príbehov. Škoda, že si nevšimol, že Poslednú večeru v životnej veľkosti majú aj vo Viedni. Určite by o kúsok pozdvihol jej popularitu. Určite aj popularitu Kostola minoritov. To je už príbeh zaujímavý aj bez hľadania Ježišových potomkov v súčasnej populácii.

Kostol v centre mesta

Sú mestá, ktoré akoby nemali svoj stred. Príďte do Prahy, postavte sa na Staromestské námestie a je vám jasné: Praha je okolo mňa. Postavte sa v Paríži pred Notre Dame na Île de la Cité a Paríž je všade okolo. Príďte do Košíc, postavte sa pred Dóm svätej Alžbety a Košice sú vôkol vás. Na Hlavnom námestí v Bratislave ste v srdci mesta. Rovnako ako pri Bazilike sv. Egídia ste v srdci Bardejova.

Vo Viedni pri Stephansdome ten pocit nemávam. Rušná plocha obklopená komerčnými budovami z 19. a 20. storočia. MuseumsQuartier so svojimi legendami, Prírodovedným a Umelecko-historickým múzeom, to je iná fajta. Áno, to by mohlo byť centrum Viedne. Ibaže sme na ploche „nového“ mesta. Hofburg? Cisársky hrad? Chýba mu vizuálna dominantnosť. Čosi ako „hrad na kopci“. Schönbrunn? Áno, áno, môže byť. Ibaže od stredu mesta je vzdialený asi tak ako prsty na nohách od srdca.

Čo je teda pocitový „stred Viedne“? Určite ho treba hľadať na ploche Innere Stadt, krásne vymedzenej legendárnou Ringstrasse (pre dôsledných čitateľov: Stubenring, Parkring, Schubertring, Kärntner Ring, Opernring, Burgring, Schottenring). Predstavte si, že Ringstrasse nie je ulica, dopravná tepna, ale z kameňov a tehál postavené mohutné hradby. Za nimi je pôvodná Viedeň. Rímska Vindobona, Turkami nikdy nedobyté mesto, hlavné mesto Rakúskeho cisárstva.

Tu máme Minoritenkirche. Kostol trochu mimo stredu mesta, ale zároveň v jeho centre. V každom sprievodcovi spomínaný, napriek tomu menej navštevovaný. V blízkosti nenápadnej, zastrčenej a obchádzanej zastávky metra linky U3 Herrengasse. Môže byť práve on tým srdcom? Asi nie. Ale zaujímavý je určite.

Z histórie kostola

Keď sa v roku 1219 stretol Leopold VI. s Františkom z Assisi, predniesol mu prosbu: „Pošli mi svojich bratov, Fratres minores, do Viedne, aby tam založili svoju komunitu.“ A stalo sa. Rád menších bratov konventuálov (Ordo Fratrum Minorum Conventualium), čiže minoriti, v roku 1251 vysvätil prestavanú a zväčšenú Kaplnku sv. Kríža na svoje sídlo.

Počet bratov minoritov utešene stúpal, preto český kráľ z rodu Přemyslovcov, Otakar Přemysl II., osobne v roku 1276 poklepal základný kameň nového kostola minoritov. Osud sa s ním trochu zahral. Do Viedne, priamo do Kaplnky sv. Kataríny, ktorá sa stala súčasťou Minoritenkirche už o dva roky neskôr, uložili srdce nebohého Otakara. Jeho nabalzamované telesné pozostatky tu tridsať týždňov vystavovali po nešťastnej bitke na Moravskom poli. Teda vystavovali... Tých tridsať týždňov bola „inkubačná“ doba, počas ktorej vypršala pápežská kliatba uvalená na Přemysla, a až po jej uplynutí mohli telo previezť najskôr do Znojma a neskôr do Prahy.

Samotný kostol bol po štedrej dotácii zo strany Habsburgovcov a iných majetných meštianskych rodov dokončený v roku 1350.

Kostol sa dočkal mnohých prestavieb, búrania a rozširovania. Osobitnej pozornosti sa tešila osemhranná, 65 metrov vysoká veža. Bola obľúbeným terčom tureckého delostrelectva v roku 1529. Úspešne z nej zostrelili striešku. Nová korunovala vežu až v roku 1683.

Ešte predtým, v druhej polovici 16. storočia, sa veľmi nehostinne postavili k interiéru kostola protestanti. Rozbili pätnásť oltárov a z hnuteľných cenností odniesli všetko, čo malo cenu. Podobne neúctivo ku kostolu pristúpili aj vojaci Napoleonovej armády na začiatku 19. storočia, ktorí si v ňom zriadili stajne a sklad sena i ovsa.

Do opatery minoritov sa kostol vrátil až v roku 1957. Totiž Jozef II. v 18. storočí minoritov presťahoval do ulice Alser Straße a o kostol sa starala talianska kongregácia.

O Poslednej večeri

Má dvadsať ton, rozmery 9,18 × 4,47 m, je mozaikou z drobných kameňov a predstavuje dokonalú repliku. Na rozdiel od originálu je oblasť Ježišových nôh rekonštruovaná a „čitateľná“, čo v prípade Leonardovho originálu nie je.

Autorom tejto Poslednej večere Krista (tiež Poslednej večere Pána) je Giacomo Raffaelli. Pracoval na nej osem rokov (1806 – 1814) na základe objednávky cisára Napoleona (toho, ktorého vojská si z kostola spravili koniareň). Mozaika sa do kostola dostala vďaka rakúskemu cisárovi Františkovi I., ktorý dal postaviť bočný oltár, do ktorého mozaiku umiestnili.

Kde hľadať „tú ženu“, ktorá medzi apoštolov Poslednej večere nepatrí

Naľavo od Ježiša, ak sa pozeráme čelne na obraz. Ján sa podľa zaužívaných dobových zvyklostí zobrazoval s tvárou veľmi mladého muža, bez brady a s dlhými vlasmi. Označiť ho za ženu bolo možné bez väčších problémov. Mylná interpretácia a svetový bestseller — dva v jednom.

Len pre zaujímavosť pár symbolov: Peter drží nôž, s ktorým neskôr odreže ucho nepriateľovi pri zatýkaní Krista. Judáš drží v ruke mešec s tridsiatimi striebornými, ktoré si ani neužije, lebo sa čoskoro obesí. Tomáš má zdvihnutý ukazovák ako varovanie a Jakub starší v hrôze rozpažil ruky. Matúš, Tadeáš a Šimon, zabratí do vášnivej diskusie, rozhadzujú rukami.

K Františkovi, ktorý sa rozprával aj so zvieratami

František z Assisi patrí určite do panteónu svätcov, o ktorých bohumilých skutkoch, zázrakoch a úcte sa nepochybuje. Talian, ktorý sa v roku 1182 narodil v Assisi a zomrel v roku 1226.

V kostole minoritov je zachovaná časť obrazu z bývalej krížovej priehradky medzi loďou a presbytériom. Zobrazuje portrét sv. Františka. Neznámy autor, neznámy rok vzniku (asi 16. storočie), ale veľmi zaujímavé spodobenie. Ten kus kameňa s maľbou má zvláštne kúzlo. Autentické, pútajúce, vysvetľujúce. Františkovi z pravého oka vyteká slza. Dojatý a pohltený Kristovým umučením. Pravou rukou zdraví Pána alebo žehná návštevníkovi. Na dlani vidieť stigmu, pretože prijal znamenie Kristovho mučenia.

Minoritenkirche ako gotický chrám

Na kostol sa môžete pozrieť aj ako na stredovekú architektúru. Je toho veľa, čo možno vidieť. Klenby, stĺpy, klenáky, rebrovanie, portály. Najzaujímavejší však stále ostáva interiér. Trochu strohý, neobvykle veľký, pretože zvonka vyzerá kostol malý (skoro ako fyzikálne kúzlo zo sci-fi príbehu), štíhly, vytiahnutý do výšky ako stonka fazule. S atmosférou miesta, ktorá vás môže osloviť.

Aktuálne informácie

Minoritenkirche Wien

Vstup voľný.
Vstupné sa platí výhradne na koncerty vážnej hudby.

Minoritenkirche
Minoritenplatz 2A
Viedeň, Rakúsko

Zveřejněné fotografie jsou dílem autora textu