Kunsthistorishes Museum Viedeň. Kam vo Viedni, keď prší?

Erotika a horor. Rád by som zmenil v názve článku označenie Kunsthistorishes Museum Viedeň na tieto dve slová. Nedá sa.

Rozprávanie o umeleckých galériách v mojej sérii začína slovami Kam v ... keď prší? Prečo? Pretože raz som na túto otázku narazil v akomsi sprievodcovi a zadrela sa mi do pamäte. Prečo erotika a horor vo Viedni? Pretože práve toto som v Umeleckohistorickom múzeu vo Viedni, v trochu puritánskom Rakúsku, nečakal. Bolo to svieže, milé, prekvapujúce, zábavné, pozerateľné, neočakávané, z môjho pohľadu, umelecky mimoriadne hodnotné.

Erotické v expozícii

Zvolím veľmi zjednodušený prístup. Povedzme si, že do samého vrcholu baroka/rokoka výtvarné umenie bolo plné symbolov ako čítanka písmenok. Erotika, Eros, nahota, niečo symbolizovali. Ak nie, tak by sme museli prijať vysvetlenie, že tie nápadite šteklivé obrazy plnili jednoduché rano pornografické potešenie. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotu, to tak nebolo. Erotiku vo výtvarnom umení ako symbol, slovníky výtvarného umenia nevykladajú. Eros je stotožnený s Kupidom, tým malým beťárom s lukom a šípom, ktorý z ľudí robí zaľúbených zombíkov. Nahota je kľúčové slovo, ktorého význam napríklad v Slovníku námetov a symbolov výtvarného umenia Jamesa Halla nájdeme.

„Nahota...Ve 14. století začaly být kromě námětů, k nimž nahota náleží, zobrazovány v chrámovém umění nahé postavy cností. Tak lze v ilustracích k žalmu 85,11-12 vidět vedle nahé Pravdy oblečené Milosrdenství. Nahá lidská postava je základním prvkem v obrodě antického starověku v umění. Růst nového, laického uměleckého patrobství pomohl vymanit ji z nepříznivé kritiky církve. Florentští humanisté šli dále a učili, že ze dvou stránek lásky, božské a pozemské, právě božská, vyšší, by měla být ztělesněna jako nahá žena, naznačující opovržení k věcem tohto světa. Pozemská láska je bohatě oblečena a ozdobena šperky, symboly světské pomíjivosti. Od té doby byl postoj církve rozkolísaný. Zobrazování nahoty, jež se stalo v renesančním náboženském umění přijatelným, bylo oficiálně odsouzenou tridetským koncilem s výjimkou námětů, jež to svou povahou vyžadují. Jednotliví církevní činitelé, kteří byli patrony umění, však hojně zadávali náměty z pohanské mytologie, i když zahalené v morální alegorii, a pokračovali v tom i nadále...Málokdy se nahota objevuje ve španělském malířství.“[1]

Máme to čierne na bielom. Gotika sa nahote vyhýbala. Renesancia hľadajúca inšpiráciu aj v antike ju vyvliekla/vyzliekla na svetlo Božie. Tým si trochu pohnevala církevných predstaviteľov. Iba trochu keďže aj tí sú len ľudia, ich „hnev“ nedorástol na exkomunikáciu. Na ospravedlnenie ju zahalili ľahkým závojom antických bájí. Akokoľvek si to svetskí donátori umenia priali, ich túžby zhmotňovali umelci a tam treba sňať klobúk z hlavy. Alebo jednoducho zájsť do Kunsthistorishes Museum vo Viedni a pozrieť si Kabinet 22 na 1. poschodí[2]. Návod na použitie múzea prezradí, že ukrýva maľby holandských, flámskych a nemeckých autorov. Medzinárodná spoločnosť inšpirovaná gréckymi a rímskymi bájami.

Čo je to naozaj erotické?

Dobrá otázka! Herkulova ruka dotýkajúca sa vnútornej strany pravého stehna Déianeiry? Najmä ak jej pohľad na Herkulovu tvár nemožno označiť inak ako ústretový? To, že ona okrem diadému na hlave a akéhosi červeného plášťa, nemá nič na sebe a Herkulova pravá ruka zjavne testuje zaoblenosť jej prsníka, nie je nutné ani spresňovať.[3]

Ruka Antiopé zdanlivo neškodne vpletená medzi Jupiterove stehná prstami jemne hladiaca ich vnútornú stranu. Jupiterovo nespochybniteľné mužstvo prekryté pávím perom (nič bližšie neuvidíte) nevykazuje žiadnu reakciu, ale jeho ruky mocne obopínajú jej hrudník a môžeme konštatovať, že manželka macedónskeho kráľa Peira sa nevzpiera, tak jej tie ruky podopierajú prsia. Pohľad, ktorý si vymieňajú nebudem komentovať.[4]

Ležiaca Venuša natočená k divákovi ľavou nohou prekrývajúcou časť tela, ktorú romantický spisovatelia označujú „stred sveta ich fyzickej lásky“, zaodetá výhradne do oblej nahoty, ako hmlový opar ľahkej šatky a šnúry šperkov, vinúcich sa ako priamky na mape vymedzujúce oblasti jej mladého tela, ktorým treba venovať pozornosť. Nevenujte tomu pozornosť![5]

Svetlá stránka expozície

To je celá expozícia o erotike? Vôbec nie! V podstate „provokujem“ obrazmi z jednej miestnosti. V skutočnosti je celé druhé poschodie venované umeniu 16. až 18. storočia. Nechýbajú „majsterštiky“ remeselníkov ako Peter Paul Rubens , Anthonis van Dyck , Rembrandt Harmensz van Rijn, Johannes Vermeer van Delft, Albrecht Dürer , Pieter Bruegel d. Ä., Hieronymus Bosch. Tisíckrát si môžete povedať, že tie mena sú tak otrepané, že ničím novým neprekvapia. Nemusia. Stačí, že prinesú to, čo čakáme. Tisíckrát sa môžete ísť korčuľovať, ak vás to baví, vždy to bude príjemné. Tak je to aj s týmito pánmi.

Vidieť Brueghelovu Stavbu Babylónskej veže je zážitok, ale mňa viac zaujala Infantka Margarita Teresa v oboch verziách. Teda ako Margarita Teresa a Margarita Teresa v modrých šatách[6]. Trochu „odstrčený“ portrét Isabely de Valois[7] ma upútal tak intenzívne, že mi v hlave sedela jediná myšlienka: s tou babou by som si fakt rád pokecal.

Krátky pokec o horore

Sťatá hlava Goliáša[8], Judita s Holofernesovou hlavou[9]. Salome s hlavou Jána Krstiteľa (pre istotu hneď vo viacerých variáciách), to je už horšie ako „Salome, sťali už Křtitele, Salome, usměj se vesele Točíš se ve víru, ústa jak upíru, Krví ti planou, Salome ... Noci už ubývá, císař se usmívá, Pokojně mohu žít, všeho lze použít, Pro dobrý stát, Možná ho napadlo prastaré říkadlo, Dějiny když tvoří se, pro hlavy na míse, Nemá se štkát“[10]. Kryl to povedal piesňou, tu máte všetko na obrazoch. Naturálne, realisticky, s kvapkajúcou krvou. Pozerateľné aj pre slabšie povahy? Asi áno, ale ak by sa to objavilo v televízii, nechýbalo by poučenie: Nevhodné pre citlivých ľudí a maloletých divákov.

Tá budova na Maria-Theresien-Platz

Tá budova bola slávnostne otvorená v roku 1891 s cieľom prezentovať cisárske umelecké zbierky. Okázalo, starosvetsky, pompézne, ohurujúco. Všetko naplnila do bodky. Ja som sa v mojom rozprávaní venoval len jednému poschodiu, druhému. V skutočnosti sa toho v múzeu ukrýva oveľa, oveľa viac. O tom možno niekedy neskôr. Alebo jednoducho, keď bude veľa pršať a niekam sa počas návštevy Viedne bude treba schovať. Schovať sa do tejto budovy sa oplatí aj pred úmorným slnkom. Je dobre klimatizovaná a veľmi zaujímavá.

Otváracie hodiny:

Utorok – nedeľa 10.00 – 18.00 hod.

Štvrtok 10.00 – 19.00 hod.

Pondelok – zatvorené

Základné vstupné (r.2023) – 18 eur

Deti a mládež do 19 rokov – zadarmo

Zľavnené vstupné je vhodné dohľadať priamo na stránke múzea: https://www.khm.at/

Zveřejněné fotografie jsou dílem autora textu

[1] Slovník námětů a symbolů ve výtvarném umění, J. Hall, Mladá fronta, Praha 1991, str.290

[2] https://www.khm.at/nocache/objektdb/saalplan/

[3] Bartholomäus Spranger, Herkules, Dejanira und der Kentaur Nessus

[4] Bartholomäus Spranger , Jupiter und Antiope

[5] Dirk de Quade van Ravesteyn, Liegende frau (Ruhende Venus)

[6] Diego Rodríguez de Silva y Velázquez Infantin Margarita Teresa (1651-1673) in blauem Kleid, Juan Bautista Martinez del MazoInfantin Margarita Teresa (1651-1673)

[7] Alonso Sánchez Coello, Isabella von Valois

[8] Michelangelo Merisi, David mit dem Haupt des Goliath

[9] Simon Vouet, Judith mit dem Haupt des Holofernes

[10] Salome, Karel Kryl