Karl Marx- Hof, čiže Červená Viedeň

Skôr ako prišiel socialistický realizmus, bol tu Karl Marx – Hof. Bytový komplex postavený vo Viedni pre široké masy pracujúceho proletariátu. Dnes, najdlhší obytný dom na svete. Fascinujúca architektúra. Vedome opúšťajúca zdobnosť secesie, ktorú pripomína sochami otrokov oslobodených z pút. Uhýbajúca pred strohosťou funkcionalizmu, hoci práve tu je funkcia povýšená na prvok spoločenskej slobody. Slušné bývanie, základ pre spoločenský rast. Hravosť prezentovaná priechodmi a podchodmi obľúbenými pri naháňačkách na detských ihriskách. Monumentálnosť až pompéznosť monobloku, ktorý je najväčším svojho druhu. Jednoduchosť, ľahkosť, pôvab. Žiadalo by sa mi napísať: toto som ešte nevidel. Videl. Sorela 50.-tych rokov 20. storočia. Totalitná socialistická architektúra inšpirovaná Sovietským zväzom. Vo Viedni, to s tým „socialistickým“ rozumej prosociálnym, ľavicovým, pokrokovo liberálnym na prelome 20. a 30. tych rokov 20. storočia mysleli vážne a nezištne. Socializmus v praxi.

Kto tu chce bývať?

Kto chce bývať v sociálnom byte, musí spĺňať niekoľko nie veľmi náročných podmienok: bývať vo Viedni aspoň dva roky na jednom mieste, nezarábať viac než približne 3000 eur mesačne a dokázať, že potrebuje byt. Toľko stačí, aby sa dostal do poradovníka. K tejto vete doplním ešte informáciu, že 60% Viedenčanov býva v mestských sociálnych bytoch a nové stále stavajú. Odkiaľ to mám? V roku 2017 to v denníku SME uviedla Ela Rybárová vo svojom článku[1]. Znova som si na to spomenul, keď som stretol svoju známu, v súčasnosti študentku na vysokej škole vo Viedni, ktorá len tak mimochodom spomenula, že už jej vznikne nárok na pridelenie sociálneho bytu. Končila totiž magisterské štúdium. Úprimne? Hlava mi to nebrala. Reálny socializmus. Vo vyspelej kapitalistickej krajine.

V 20. storočí

Je veľa zlých vecí, ktoré priniesla 1. svetová vojna. Je nemálo dobrých. Tou dobrou bol v Rakúsku nástup sociálnych demokratov do riadenia Viedne. Ich dobrým a neobvyklým, nekonvenčným a mimoriadne odvážnym nápadom bola výstavba sociálnych bytov v hlavnom meste. Karl Ehn, architekt, na objednávku mestského magistrátu navrhol kolos. Podobný hradu, pevnosti, skladajúci sa z dvoch obdĺžnikových blokov spojených centrálnym krídlom, s priechodmi ako pre gigantické parné stroje, kompletným sociálnym zázemím v podobe práčovní, kúpeľov, obchodov, detských škôlok, centrom pre mládež, ambulanciou lekára, knižnicou, veľkých dvorov a ihrísk pre deti. Viedeň si osvojila jeho plány a v roku 1927 v oblasti Hagenwiese, na mieste bývalého dunajského ramena, dala postaviť najdlhší obytný dom na svete. Dvor Karla Marxa – Karl Marx Hof.

Rozhodnutie viedenskej mestskej rady šlo proti prúdu trendov západnej Európy. Berlín, alebo Frankfurt nad Mohanom riešili výstavbu sociálnych bytov v okrajových častiach miest. Viedeň takmer v dotyku s centrom mesta. Myšlienka bola jednoduchá, udržať robotníkov v dosahu ich pracovísk, tovární, dielní, aby nevznikla potreba presúvania sa hore – dolu po meste. Na pláne výstavby bolo najfascinujúcejšie, že umiestnenie, objem celej stavby, jeho orientácia, akceptovali budovanie mesta nastavené monarchistickými , cisárskymi urbanistami, budujúcimi Viedeň ako perlu monarchie. Široké bulváre, vzdušnosť, priehľady, dostatok miesta. Pompéznosť a centralizácia, okázalosť a racionalizácia, melodramatičnosť aj ornamentalizmus. V tom nádhernom bloku nájdete všetko. Akoby povedal jeden klasik, kuchár z filmovej rozprávky Císařův pekař na otázku: Koliko soli? Priměřeně! Všetkého bolo nadelené tak primerane. Postavíte sa do vnútra bloku a môžete sa unášať pohľadom na strohé, ale mohutné línie. Môžete sledovať oblúkové priechody, vzdialených bratrancov rímskych akvaduktov, alebo sa zapozerať na sochy.

Osvietenie, Oslobodenie, Starostlivosť o deti, Telesná kultúra. Krásne, štíhle postavy, potomkovia najkrajších tradícií viedenskej secesie v podaní ich autora, Jozefa Franza Riedla.

Tam, kde by ste čakali sociálne bývanie najnižších spoločenských vrstiev, hromady špiny, zápach lacného alkoholu a cigariet, splašky, výkaly, zvratky, odpudzujúce postavy a atmosféru strachu, je Červená Viedeň. Komunistické nebo, ktoré nezažilo diktatúru proletariátu. Všetko vybudované v čase, keď v tejto krajine dominoval antisemitizmus a nacionalizmus. Okrem jeho hlavného mesta.

Sociálny zmier pod diktátom fašizmu a 2. svetová vojna

Karl Marx Hof, dom dlhý 1050 metrov (kým električka prejde popred celé jeho priečelie, štyrikrát zastaví na zastávke), jeho 1382 bytov pre päťtisíc obyvateľov odovzdali do užívania v roku 1930. O štyri roky neskôr sa stal jedným z hlavných bojísk rakúskej občianskej vojny. Vo februári 1934 tu skrížili zbrane Schutzbund (Republikánska ochranná liga, rakúska polovojenská organizácia založená Sociálnodemokrtickou robotníckou stranou Rakúska) a Heimwehr (Domobrana, rakúske polovojenské skupiny organizované najmä kresťanským sociálnym táborom, mnohé s prepojením na nemecký nacionalistický tábor). Občianska vojna trvala štyri dni a skončila nasmerovaním Rakúska k príkladu Nemecka. K pridruženiu k Tretej ríši. Z Karl Marx – hofu sa stal Biedermannhof, Heiligenstädter Hof a až po druhej svetovej vojne sa vrátil k svojmu pôvodnému názvu.

V 80.-tych rokoch 20. storočia prešiel komplex rozsiahlou rekonštrukciou.

K návšteve

Ak prídete do Viedne vlastným autom, cez víkend nie je problém zaparkovať priamo pri komplexe. Ako je to v pracovných dňoch netuším. Rovnako je hof dobre dostupný mestskou hromadnou dopravou a metrom. Stačí sa sústrediť na zastávku Heiligenstadt.

Údajne v priestoroch bývalej práčovne je Múzeum Červenej Viedne. Nenavštívil som ho. Ani ma to neťahalo. Prechádzka a pohľady na architektúru ma dokonale zasýtili. Možno niekedy v budúcnosti.

Zveřejněné fotografie jsou dílem autora textu

[1] https://domov.sme.sk/c/20628707/karl-marx-hof-najdlhsia-bytovka-sveta-je-vo-viedni.html