Dokonalý kumšt v Umeleckopriemyselnom múzeu v Prahe

Vodičkův turistický průvodce po pražských pamětihodnostech, neboli co padne do oka Bratislavčanovi v Praze

Umeleckopriemyselné múzeum. Slovné spojenie, ktoré v zákrutách mojej šedej kôry mozgovej rozbliká nápis ŠUP-ka. Škola umeleckého priemyslu. V Bratislave za socializmu školský Montparnasse. Decká – študenti so skutočným umeleckoremeselným nadaním. Mimochodom, školu na istý čas premenovali na Školu úžitkového výtvarníctva. Našťastie sa názov neuchytil.

Keď škola robila prezentácie ročníkových prác, chodilo sa na ich výstavy ako na medzištátny hokejový zápas. Kvalitné veci, praktické veci, pozerateľné veci. „Umeleckopriemyselné“ je pre mňa neónový nápis s pozvánkou: „Príď.“ V Prahe som šiel. V Prahe som našiel. Potešili ma.

O budove a histórii múzea

Prelom 19. a 20. storočia poznačila módna vlna oživovania minulosti. Poviem to inak. Pár desiatok rokov predtým mocní a bohatí vtedajšieho sveta začali zbierať „starožitnosti“, pýšili sa kabinetmi kuriozít. Mánia sa zmenila na serióznu činnosť a od polovice 19. storočia sa začalo dbať na výstavbu budov (prípadne adaptáciu palácov, viď Louvre), ktoré „starožitnícke zbierky“ zmysluplne prezentovali.

Pražská Obchodná a živnostenská komora v roku 1875 otvorila na dnešnej Národní třídě expozíciu výroby rukodělné, teda remeselnej výroby. Cieľ bol jasný – zachovať výrobky, ktoré predchádzali strojovej výrobe. O desať rokov neskôr Česká spořitelna ponúkla reprezentatívnejšie priestory v Rudolfíně a v roku 1886 bola novozaloženým Múzeom umeleckého priemyslu prezentovaná prvá stála výstava spolu s knižnicou a študovňou.

V tých rokoch dostal Josef Schulz, pražský architekt, úlohu pripraviť projekt novej samostatnej budovy múzea na ploche pri starom židovskom cintoríne na okraji Josefova. Počas dvoch rokov, 1897 a 1898, dokončili hrubú stavbu neorenesančnej budovy palácového typu.

Začali sa práce na výzdobe a úprave interiéru.

Podmanivý pôvab chodieb v múzeu

Výmaľba na chodbách, čiže alegorické obrazy. Popisné, didaktické, výkladové, významom jasné, veľkolepé až pohlcujúce. Jednoduché len na pohľad, pretože plávajú v detailoch. Obrazy, ktoré dvíhajú sebavedomie návštevníkov svojho národa. Autor – Ferdinand Herčík (1861 – 1923). Autor, ktorého meno mi bolo neznáme ako kúsok zeme na sever od Fatu Hiva[1]. Hľadal som v knihách, hľadal som v encyklopédiách, nikde nič. Pomohol až internet. Biografický slovník českých zemí[2] prezradil, že tento pán je vnukom schwarzenbergského pomocného právnika a synom dôstojníka Finančnej stráže. Absolvent architektúry a pozemného staviteľstva v Prahe, žiak Jeana-Léona Gérôma na École des Beaux-Arts (Škole krásnych umení) v Paríži. Po návrate z Paríža v roku 1900 uzavrel kontrakt na interiérovú výzdobu schodiska pripravovaného Múzea umeleckého priemyslu. Šesť malieb, alegórií zlatníctva, grafiky, kováčstva, keramiky, kamenárstva a sklenárstva, dokončil v priebehu štyroch rokov. Maliarstvu sa venoval naďalej. Takéto monumentálne dielo už nevytvoril. V zbierkach Moravskej galérie v Brne má byť nadrozmerný portrét cisára Františka Jozefa z roku 1911. K jeho príprave sa dostal ako profesor technického kreslenia a dekan odboru stavebného inžinierstva na Českej vysokej škole technickej v Brne. Do Brna sa presťahoval v roku 1905. To je pravdepodobne dôvod, prečo sa v Prahe s jeho tvorbou nestretneme.

Múzeum v zrkadle rokov

Bezpečne viem, že generálna rekonštrukcia múzea prebehla v rokoch 2014 – 2017. Viem, že budova múzea v rokoch druhej svetovej vojny slúžila ako administratívne zázemie spoločnosti na výrobu leteckej techniky Junkers. Zbierkové predmety z tohto dôvodu odviezli na rôzne miesta českého vidieka, kde boli ukryté. V rokoch 1959 až 1969 bolo múzeum organizačnou súčasťou Národní galerie a de facto neexistovalo samostatne. Neviem, kedy na začiatku 20. storočia sprístupnili budovu verejnosti.

„Expozice Uměleckoprůmyslového musea v Praze si klade za cíl představit plastický a živý obraz evropského užitého umění od antiky až po design 20. a 21. století.

Ústředním tématem expozice je umění v životním pohybu. Všechny věci kolem nás vstupují do lidského života, provázejí jej a mění po stránce funkční a i symbolické. Umění a design tak spoluvytváříživotní styly, scénáře a modely lidského chování. Slouží rituálům i slavnostem, poznávaní světa i jeho ovládnutí. Umělecké tvorba proměňuje tyto oblasti v bezpočtu svých podob, ať to jsou liturgické předměty užívané od středověku při bohoslužbách či v procesích, artefakty renesačních kunstkomor odkrývající tajemství mikrokosmu, rodinné upomínky spjaté s blízkym prostorem domove v 19. století, nebo oděvy a šperky zdobící a formujícií lidské tělo. Stejně tak to platí o dílech moderního a současného designu provázeného velkými sociálními ambicemi – snahou uspokojovat stále rostoucí potřeby i touhu měnit svět k lepšímu.

Expozice sleduje tedy specifickou a velmi zajímavou povahu užitého umění a designu, díky níž přesahuje čistě vizuální zážitky a svými díly utváří škálu lidských situací. Více než v jiných oblastech umělecké tvorby zde vystupuje do popředí existenciápní smysl věcí, jejich účel, zjištění pro koho, jak a proč vznikly. Tyto souvislosti by však neměly zastínit kvalitiy samotných exponátů, výjimečnost unikátních děl a jejich tvůrců, stejně jako poetiku a tajemství každodenních předmětů.“

Priamo v priestoroch múzea týmito slovami predstavuje samo seba. Nie som práve nadšený čitateľ múzejných popisov. Tento ma zaujal. Je v ňom všetko, čo ukrýva spojenie umeleckoremeselný.

O predmetoch kultúrnej hodnoty, čiže expozícia

Art, life. Umění pro život – to je názov stálej expozície. Ak by vás tlačil čas, ak by sa vám nechcelo absolvovať viac, alebo ak by ste trpeli nedostatkom finančných prostriedkov, práve stála expozícia stojí za pozretie.

Tisíctristo predmetov z celkového počtu viac ako pol milióna tvorí zbierku múzea. Od Odysea po Gagarina, teda od antiky až po kozmický vek. Expozícia zahŕňa viac ako 1 300 predmetov zo zbierok múzea – sklo, porcelán, nábytok, textil, módu, šperky, grafický dizajn, fotografie aj moderný priemyselný dizajn. Je rozdelená do šiestich tematických celkov, ktoré ukazujú, ako predmety formujú každodenný život človeka.

Možno by bolo vhodné vypichnúť niektoré predmety, ale je ich tam toľko a sú také rozmanité (od kuriozít vyrezávaných zo slonoviny, cez secesný nábytok až po umelohmotné tácky evokujúce brúsené sklo), že opisovať ich by bolo ako nanucovať čitateľovi môj vlastný záujem. Je to výlet krajinou pekných vecí.

Ostatné expozície sú nestále. Nie v tom zmysle, že by boli neverné. 🙂 Menia sa. My sme mali šťastie na Váza, symbol kultury a života, Chata, fenomén ve světě architektury, Vita Aeterna, výstavu o restaurování, a Plejády skla 1946–2019. Spomínam ich len preto, aby ste si urobili predstavu o témach výstav, ktoré sa tu môžu objaviť.

Mimochodom, práve tie vázy ma vtiahli do svojho sveta. O to viac, že nechýbali fotografie Františka Drtikola. Tohto človeka som spoznal najskôr ako autora duchovných, skôr mystických esejí. Až potom ako fotografa. Vo vnútri si dodnes nesiem pečať hlbokej úcty k nemu.

O návšteve

Obrovskou výhodou Uměleckoprůmyslového musea v Prahe je, že si jeho návštevu môžete pokojne naplánovať na dve hodiny, no rovnako v ňom môžete stráviť aj štyri. Nebudete sa cítiť ani násilne ukrátení, ani unavení z prílišnej koncentrácie. Má tú správnu veľkosť a dobrú réžiu, vďaka ktorej si tempo prehliadky môžete regulovať sami.

Možno by som vás len vystríhal: nechoďte do tohto múzea s deťmi predškolského veku. Myslím si, že by sa tam nudili.

Aktuálne informácie

https://www.upm.cz/

Uměleckoprůmyslové museum v Praze

Ulice 17. listopadu 2, 110 00 Praha 1

Otváracie hodiny

utorok 10 – 20 h
streda až nedeľa 10 – 18 h
pondelok zatvorené

Vstupné : základné 350.-Kč

Zveřejněné fotografie jsou dílem autora textu

[1] Fatu Hiva najjužnejší ostrov Markéz, známy najmä vďaka rovnomennej knihe Thora Heyerdahla

[2] Odkaz