Dokonalá gotika neogotického votívneho kostola vo Viedni

Vodičkův průvodce po Vídni, protože nejen Stephansdomem, Hofburgem, Schonbrunnem a Belvederem je Vídeň zajímavá

Dokonalá gotika! Zdobná, bohatá, štíhla, ornamentálna aj figurálna, panteón svätých od čias lovcov mamutov až po prvý let do vesmíru. Nádherná stavba. Štíhla a vysoká ako gotický chrám kdesi z juhu Veľkej Británie..V lúčoch slnka svietiaca ako homola cukru vo svetle reflektorov. Toto je asi prvá vec, ktorá pri pohľade z diaľky našepká, že čosi bude trochu inak. Ten chrám nie je gotický. Je neogotický. Nie je to tá nová gotika, ktorú poznáme ako stavbu s prvkami, doplnkami, skrášlením, gotickými doplnkami. Nie. Je to gotická stavba postavená v 19. storočí. Krásna kópia. K pôvodnosti jej asi najviac chýba patina, zašlosť storočí a trochu hrubšie spracovanie. Votívny kostol. Kostol Božského Spasiteľa vo Viedni.

Atentát, ktorý mal zmeniť svet

Pán Borovička kedysi napísal knihu Atentáty, ktoré mali zmeniť svet. Nepamätám sa, či písal aj o atentáte na Františka Jozefa. Z celej knihy je jasné, že atentáty nie sú úplne vydarený recept na riešenie problémov. Nebol ním ani ten z polovice 19. storočia.

Dne 18. února 1853 se František Josef vydal na procházku po baště v okolí Korutánské brány, jak měl ve zvyku téměř vždy v poledneꓼ doprovázel ho pobočník Maxmilián O´Donell von Tyrconell. Když se monarcha zastavil, aby z hradeb sledoval jednotky, které v městském příkopu cvičily, zezadu k němu přiskočil mladý muž, který už čtrnáct dní v tuto donu vysedával na blízké lavičce, a pokusil se ho bodnout do týla ostrým, oboustranně nabroušeným kuchyňským nožem. Protože však – jak se později šířilo – v tomto okamžiku vykřikla žena, která z okna scénu pozorovala, František Josef se náhle obrátilꓼ čepel ho tak nezasáhla do týlu, nýbrž vnikla do límce unifomy, sklouzla po přezce nákrčníku a poranila ho šikmo na krku. Hned po tomto útoku sa atentátnik pokusil bodnout ho podruhé, ale duchapřítomný pobočník mezitím tasil šavli a na muže se vrhlꓼ ten se marně snažil ubránit a zranil si přitom ruku. Následoval zápas, při němž se O´Donnelovi nakonec podařilo atentátníka srazit k zemi, avšak kvůli rozporným výpovědím svědků nelze přesný průběh do všech podrobností rekonstruovat. Pobočník uvedl do protokolu: „Při tomto zápase jsem měl náhle pocit, že mi někdo překáží, zpočátku jsem myslel, že to jsou vrahovi spoluspiklenci, ale brzy jsem zjistil, že to byli pocitví lidé, kteří mi přispěchali na pomoc.“ Nejednalo se ovšem o několik osob, nýbrž jen o jediného muže, který účinně pomohl. V omažiku, kdy byl atentátník sražen k zemi, zasáhl náhodně kolemjdoucí videňský řezník, majitel domu a soukromník Josef Ettenreich. Muže ležícího na zemi přidržel a zasypal ho ranami pěstí, načež František Josef, který silně krvácel, vykřikl: „Tak ho přece nemlaťte,“ a řekl, „ať mu nic neudělají, jen ho zavřou.“...

V útočníkovi identifikovali maďarského krejčího jménem János Libényi z Csákváru z komitétu Stoličný Bělehradꓼ ten při svém zadržení několikrát vykřikl Éljen Kossuth (ať žije Kossuth).[1]

Prečo to dlhé entré o takmer zabudnutom atentáte? Pretože práve ten bol dôvodom stavby kostola. Kto pozná význam slova votívny (venovaný, darovaný, prosebný, ďakovný) si domyslel, že kostol postavili v súvislosti s nejakou udalosťou. Kto pozná Viedeň vie, že kostol darovali Jeho Cisárskej a Kráľovskej milosti predposlednému Habsburgovi na Rakúskom tróne.

Kostol, ktorý nezapadol

Viedenčania sa nikdy netajili tým, že kostol je pre nich nemilované dieťa. Vedia o ňom, ignorujú ho. Možno preto, že viac spodobuje stredovekú anglickú katedrálu so stometrovými vežami, ako tradičný katolícko-germánsky chrám Karola Veľkého. Možno mal byť o polovicu menší, aby ušetril náklady na svoju údržbu. Ani katolícka cirkev neplesá radosťou pri preplácaní jeho údržby. Zvláštne.

Územné rozhodnutie, ktoré povolilo výstavbu vydali 25. októbra 1855. 24. apríla 1856 kardinál arcibiskup Rauscher položil základný kameň a 18. augusta 1868 oslávili dokončenie kostolných veží. Ma vysvätenie kostola si všetci počkali viac ako desať rokov. 24. apríla 1879, na výročie striebornej svadby cisárskeho páru bol kardinálom arcibiskupom Kutschkerom, kostol vysvätený.

Plán Heinricha von Ferstela (v čase odovzdania architektonického návrhu iba 26 ročného autora), ktorý mal spolu s farou pripomínať francúzsku katedrálnu gotiku 13. storočia, dostal konečnú podobu. Rakúšania píšu, že kostol má podobu britskej architektúry a pôvodnú inšpirácia bola vo Francúzsku. Chudák kostol, všetko okolo neho je trochu popletené. V čase začatia jeho výstavby sa vedelo, že bude súčasťou zástavby Ringstrasse, napriek tomu sa ocitol dobrých pár desiatok metrov vzdialený od nej. Všetko hralo proti nemu. Myšlienka, že kostol bude sieňou slávy všetkých Rakúšanov, že bude miestom posledného odpočinku najvýznamnejších z významných politických postáv monarchie, že získa slávu ako Westminsterské opátstvo v Londýne, sa ocitla na vedľajšej koľaji. Zmena myšlienkových konceptov na politickej scéne, uvoľnenie absolutistického vládnutia v prospech národného liberalizmu, národnostné boje v Podunajskej monarchii, rakúsko-uhorské vyrovnanie, to všetko sa podpísalo na vzťahu ku kostolu.

Ešte aj ten Ferdinand Maximilian, ktorý stavbu inicioval, zle dopadol.

Maxmilián I. Mexický, popravený brat Franza Josefa

Maxmilián I. Mexický (tiež Maximiliano I de México, Ferdinand Maximilian Joseph von Habsburg-Lothringen) bol bratom Františka Jozefa. S podporou francúzskeho cisára Napoleona III. a skupiny motivovaných mexických rojalistov sa v apríli roku 1864 nechal vyhlásiť za mexického cisára. Väčšia časť sveta sa k nemu obrátila chrbtom a jeho snaha nakloniť si Spojené štáty americké bola úspešná ako plavba Titanicu do Ameriky. USA dokonca podporili mexických republikánskych povstalcov a Maximilián sa stal námetom pre obraz Édouarda Maneta. Svet ho pozná pod názvom Lʼexécution de lʼempereur Maximilien, Poprava cisára Maximiliana. Maximilianova manželka veľké panovnícke dobrodružstvo prežila, ale prišla pri ňom o rozum.

Pred návštevou

Ten kostol je krásny. Nech už je jeho povesť akákoľvek, dejiny s ním spojené akokoľvek zamotané. Je voľne prístupný, bohato navštevovaný (turistami), stal sa priestorom pre realizáciu Light of creation, imerznej svetelnej show.

Aktuálne informácie

https://www.wien.info/cs/vid%C4%9Bt-a-za%C5%BE%C3%ADt/pametihodnosti/kostel-votivkirche-364766

https://light-of-creation.com/en/index

Otváracia doba

Utorok 10:00 - 16:00

Streda 10:00 - 16:00

Štvrtok 10:00 - 16:00

Piatok 10:00 - 16:00

Sobota 11:00 - 19:00

Nedeľa 09:00 - 13:00

Múzeum s Antverpským oltárom:
Ut - Pia 13:00 - 15:00
Sob 14:00 - 17:00

1] Michaela a Karl Vocelkovi, František Josef I., císař rakouský a král uherský, Nakladatelství Paseka, 2017, str.83-85